Electronic Library of Scientific Literature - © Academic Electronic Press
Vol. X / No 1 / 2001
Hľadanie stability
v latentnom prostredíŠTÚDIE, ANALÝZY - STUDIES, ANALYSIS
Do the Balkans Exist? Visions of the Future of Southeastern Europe: Perspectives from the Region
Existuje Balkán? Vízia budúcnosti juhovýchodnej Európy: perspektívy z regiónu40 Jan Pelikán
Srbsko nových nadějí a staronových konfliktů
Serbia Full of New Chances and Renewed Conflicts68 Jadranko Prlic – Tufik Burnazovic
Stability Pact for Southeast Europe, Attracting Direct Foreign Investments – Aims and Rangers
Pakt stability pre juhovýchodnú Európu, prilákanie priamych zahraničných investícií – ciele a oblasti85 Roman Goga
Pakt stability ako základný nástroj riešenia problémov v juhovýchodnej Európe
Stability Pact as a Fundamental Instrument for Solving Problems in Southeastern Europe110 Lidija Cehulic
Development of Civil-Military Relations in Croatia
Rozvoj civilno-vojenských vzťahov v Chorvátsku
ÚVAHY, ROZPRAVY, ROZHOVORY - REFLECTIONS, TRANSACTIONS, INTERVIEWS
131 Adrian Pop
Sub-Regional Groupings as Security Providers in Central and Southeastern Europe
Subregionálne zoskupenia ako garant bezpečnosti v strednej a juhovýchodnej Európe142 Daneš Brzica
Indirectly Safeguarding National Security: Can Sub-Regional Economic Accords Contribute to Solving the Problem of ”New Economic Insecurities?”
Nepriame zaisťovanie národnej bezpečnosti: Môžu subregionálne ekonomické dohody prispieť k riešeniu problému “nových ekonomických rizík?”South East Europe and European Security Architecture
Juhovýchodná Európa a európska bezpečnosť171 Petar Atanasov
po desiatich rokoch: základy pre multietnickú bezpečnostnú doktrínuThe Role of Non-Governmental Organizations, Macedonia 10 Years after: Elements for Multi-Ethnic Security Doctrine
Úloha mimovládnych organizácií, Macedónsko
190 Peter Juza
Vadim Leonovič Cymburskij: Rusko – územie za veľkým Limitrofom: civilizácia a jej geopolitika
Hľadanie stability
v latentnom prostredí
Download full text in PDF format (136 kB)Slová Balkán a balkanizácia získali opäť svoj nelichotivý význam politického násilia, etnických konfliktov a fragmentácie štátov počas desiatich rokov vojen v bývalej Juhoslávii. Dnes po víťazstve demokratických síl nad Slobodanom Miloševičom a porážke nacionalistického režimu v Chorvátsku sa pre región otvára príležitosť pre jeho stabilizáciu, je však možné, že ide len o epizódu medzi reťazou etnických vojen, ktoré budú pokračovať až do logického konca – vytvorenia etnicky čistých národných štátov. V ďalšom smerovaní regiónu zohráva veľkú úlohu politika medzinárodného spoločenstva, najmä EÚ. Aj keby latentné krízy neprepukli do otvorených konfliktov, ležia na ceste k stabilizácii a regionálnej integrácii mnohé prekážky zdedené z minulosti, ktoré vyvolávajú otázku týkajúcu sa samotnej existencie Balkánu, existencie jeho historických, bezpečnostných, ekonomických a politických predpokladov na prepojenie balkánskych štátov a ich európsku integráciu.
Zo zemepisného hľadiska Balkán do Európy jednoznačne patrí, avšak práve cezeň viedli deliace čiary medzi impériami. Na nich sa odohrali aj najkrutejšie boje vo vojnách o juhoslovanské dedičstvo. Najčastejším motívom vojen na Balkáne boli “nevyriešené národné otázky” a cieľom vytvorenie národných etnicky homogénnych štátov. Nacionalizmus Srbov, Chorvátov, Albáncov, ale i ďalších balkánskych národov, založený na “etnickom” alebo “historickom” práve, sa vzájomne veľmi nelíši. Ide pritom o územie geograficky obmedzené a etnicky, kultúrne a nábožensky veľmi heterogénne. Konflikty preto vyvolali nedobrovoľnú migráciu obyvateľstva a prispeli k vytvoreniu ekonomicky nesebestačných štátov, ktoré ľahko spadli pod autoritárske vedenie. Disciplína studenej vojny národnostné konflikty iba zmrazila. Každý ozbrojený konflikt od Slovinska po Kosovo je dôkazom toho, že vojna v Európe je stále možná. Vytvorenie Európskej únie nebude preto kompletné ani stabilné, kým sa juhovýchodná Európa nestane jej integrálnou súčasťou. Hoci sa vojny o dedičstvo Juhoslávie nerozšírili za jej hranice, výrazne destabilizovali celý región.
Na Balkáne chýba ekonomicky dominantná krajina, ktorá by bola motorom hospodárskeho rozvoja celého regiónu. Je to jedna z príčin relatívneho ekonomického zaostávania a vyvoláva otázku dotýkajúcu sa existencie balkánskej ekonomiky. Juhoslávia bola “strategickým nárazníkom” medzi politickými blokmi druhej polovice 20. storočia, mala preto pomerne výhodné kontakty s oboma stranami, neskôr i s krajinami tretieho sveta. Prirodzene nemala záujem o hospodársku spoluprácu so svojimi balkánskymi susedmi. Vzájomný obchod väčšiny krajín Balkánu je veľmi nízky. Ničivé následky ozbrojených konfliktov, ale aj embargo BR OSN na obchod s Juhosláviou sa podpísali pod prechod veľkej časti hospodárskych transakcií do “neformálneho” sektora. Niektoré krajiny produkujú 50 % HDP v rámci tieňovej ekonomiky. Zaujímavý je aj vzťah krajín regiónu so susedmi regiónu. Maďarsko je dôležitým prepojením na pohyb ľudí a tovarov medzi JZR a krajinami EÚ. Budúce členstvo MR v EÚ môže posilniť izoláciu Balkánu, ak ho nebudú sprevádzať primerané kompenzačné opatrenia. Množstvo nových bezpečnostných otázok vyvolal aj vstup MR do NATO a jeho účasť v ozbrojenej intervencii voči Juhoslávii v marci 1999.
Existujú dva scenáre ďalšieho vývoja na Balkáne. Prvý – triumf národných štátov – predpokladá logické vyústenie množstva etnických a teritoriálnych konfliktov do vytvorenia stabilných národných štátov, a až potom bude možné zaviesť dlhodobú bezpečnosť, hospodárske a politické štruktúry a začať s integráciou regiónu. Opačným scenárom je triumf integrácie a predpokladá aktívnu stabilizáciu, regionálne prepojenie a asociáciu štátov Balkánu s EÚ. Európa predstavila Pakt stability a stabilizačný a asociačný proces, ktoré už potvrdili svoje pozitívne, ale i negatívne stránky. Aby bol dosiahnutý úspech, musí mať stratégia EÚ voči juhovýchodnej Európe svoju víziu a zdroje podobne ako Marshallov plán alebo politika EÚ pre prípravu rozšírenia na juh v 70-tych rokoch, alebo do krajín strednej a východnej Európy na konci 80-tych a za začiatku 90-tych rokov. V súčasnosti iba EÚ môže dostatočne ovplyvniť politické a ekonomické procesy, od ktorých závisí dlhodobá stabilizácia oblasti. Jej najdôležitejším, ak nie jediným politickým nástrojom je prísľub plnohodnotného členstva v EÚ.
Balkán bol oblasťou, kde sa premietala moc a rozdiely Európy a kde začali európske vojny. Počiatočná slabosť politiky EÚ voči Balkánu, ktorá bola potvrdená i počas vojny v Kosove, bola posilnená aktívnejším postojom na summitoch v Kolíne a Helsinkách. Balkán je možno jedinou šancou Európy na vybudovanie trvalých zahraničnopolitických a bezpečnostných usporiadaní.
Download full text in PDF format (206 kB)At first sight, the current political reality in Serbia seems to be similar to the situation in the former Soviet satellites directly after the breakdown of the Eastern block. A historical epoch came abruptly to an end with the defeat of the communist parties. The control has been taken over by people who were not saddled up by the past.
However in today’s Serbia this phenomenon is present only to a very stint extent. Dominant political streams have a relatively long background. Their leaders are not nameless fighters for human rights. They have been acting upon the public scene already for more than ten years. In the dramatic development of the last decade they were not only sheer supernumeraries of an authoritative regime. They have significantly participated on the forming of the social consciousness of the Serbian society. The authoritarian regime provided them with a broad space for activities. At the same time it managed to eliminate their real influence.
Main oppositional streams suffered under the absence of a real programme, they were not able to project themselves as a real alternative to Milosevic’s clan. After the outbreak of ethnic conflicts an anachronistic militant nationalism became the basis of their political conceptions.
Unlike the non-communist nationalistic movements in other Yugoslav republics, the Serbian opposition did not take over the power in the year 1990. The control over the state remained in hands of the actual structures. Milosevic’s regime declared its allegiance to left-wing traditions. Actually it never developed any programme or ideology. It did not need visions; it survived ten years in a conceptual, programme and fictitious vacuum. From its inland rivals it took over nationalistic conceptions and was successful in projecting itself as a defender of the Serbian national interests.
Milosevic’s decision to retain a vague left-wing veneer for its bizarre unideological regime had a fatal impact on the whole Serbian society. In the year 1991 the Western Great Powers had long-lasting problems to orient themselves in the cacophony of the beginning Yugoslavian conflict. They were tenaciously looking for a certain orientation point, on which they could rely in their approach and which would allow them to justify a pragmatic policy by facing the public opinion. Milosevic’s unwillingness to break up with the communist tradition played a decisive role in their search for simple, fast and, in term of propaganda, convincing solutions.
The Serbian opposition behaved ineptly in the first period of the Yugoslavian crisis. The dynamics of the development surprised them. After the outbreak of the civil war in Croatia followed by the war in Bosnia and Herzegovina the opposition searched for the reasons to criticise the government with difficulty. First of all they focused on the nationalistic programme. Milosevic, who adopted their programme basis and tried to put it into practice, could be hardly accused of treason of national interests. The opposition criticised him only for the roughness, inconsistency, bad tactics, eventually – and that happened very often – for the excessive concessions.
Different attitudes were maintained only by the marginal political streams, which consistently denounced the Serbian nationalistic campaign. The Serbian society was not addressed by their standpoints; it was even not possible in the tense nationalistic atmosphere. These political groups also ignored the objective character of the national tensions and were never able to submit a real conception of their fair, or at least balanced solution.
The ban of Serbia from the international community, putting all the blame for the Yugoslav conflict on Slobodan Milosevic and implicitly on the whole Serbian nation and a tendency of the Western policy to solve single partial conflicts of the Balkan crisis mostly at the expense of the Serbian national interests have at the same time immensely limited the manoeuvrable space of the Belgrade opposition. Until the solution of the Croatian, Bosnian and Kosovo crisis the opposition could, from objective reasons, only scarcely get the opportunity to lead their country out of the deepening crisis.
Only after the defeat in the open conflict with the Western alliance in the year 1999 and after the de facto loss of Kosovo, the objective conditions for Milosevic’s leaving from the political scene were created. Part of the Serbian opposition though played an important, but not a major role. A radical change of values and political sympathies of the decisive part of the Serbian society became the key factor.
Any Serbian politician could not avoid the loss of Kosovo. Its occupation, however, escalated the frustration of former Milosevic’s admirers. Ten years ago hundreds of thousands of his former supporters enthusiastically attended his meetings, they fixed his photos on their car windows and listened religiously to his speeches. The situation has definitely changed in the year 2000. Former, now disappointed, Milosevic’s supporters that have had the feeling of deceit were again decided to protest. But this time to overthrow the former adored idol.
At this time the political star of Vojislav Kostunica has lighted up at once. Kostunica has been the only one important representative of the opposition who maintained a political and moral integrity, who has never blemished himself with corrupt affaires, who never collaborated with Milosevic. At the same time he had no close relations to the leading representatives of the Western states, which would not be acceptable for the Serbian society shocked by the recently experienced bombing.
During the election campaign in August and September 2000 and the following two weeks when Milosevic denied recognising the results of voting, the whole opposition acted notably in unanimous and consistent way. The series of paradoxes were elongated, which was significant for the dramatic development in Serbia in the last decade. The opposition was led by the politicians (V. Kostunica, Z. Djindjic, M. Protic, V. Ilic, V. Batic), who acted as nationalists for a long time. Considering the sharpened situation they retired abruptly from the nationalistic doctrine. Hereby they began to cooperate with authentic supporters of the multiethnic society.
Despite all problems Serbia spends first hundred days after Milosevic’s fall in an unexpected standstill. There was no real alternative to the new forming power structures. After the fall of its leader, the previous ruling clan behaved like an association of toothless invalids. Its members have, being afraid of revenge, obediently fulfilled the requirements of the victorious opposition. Thus they permitted a peaceful takeover of power. The Socialist party changed into a numerous, but a harmless sect.
President Kostunica has played an important role in the first period of the transformation of an authoritative regime to a democratic society. Through his prudent course he managed to put down, or at least he temporary repressed the radical tendencies, which would lead to polarization of the Serbian society and premature splitting into the ranks of the Democratic opposition of Serbia. Peaceful development of the hundred days after the Milosevic’s fall was supported also by an unprecedented patience of the Serbian society, its readiness for sacrifice.
The attitudes, taken up by influential Western states, brought help to new power structures in Serbia. Promises of economic support, provision of a humanitarian help, accelerated restoring of Yugoslavia’s membership in main international organisations, very conciliatory approach to Kostunica and a temporary – although from the juridical point of view controversial – adjournment of Milosevic’s cause by the Haag Tribunal have had markedly stabilising effect.
A relatively peaceful period of internal political development in Serbia is short before decline. The new garniture is to be confronted with a broad scale of problems difficult to solve. The necessity of termination of the post-revolutionary makeshift and the creation of regular governmental and administrative institutions hide a great explosive potential. The occupation of these positions and mostly the unfulfilling of personal ambitions of some politicians will bring relatively peaceful relations among the leaders of the ruling coalition to the end. Defeated politicians cannot destabilize a fragile democracy in Serbia. Danger comes from the camp of winners: from a numerous group of vague local leaders without a certain background, from former marginal personalities, from political dissidents of Milosevic’s oligarchy, but also from the site of the brave fighters against the authoritative regime. The lack of a political and ideological background, which served to overthrow Milosevic, will turn against the Democratic opposition. It is not clear in today’s Serbia, to which political spectrum leading politicians belong. The political happenings are complicated by a specific social stratification of the Serbian society. Numerous elites, which could play in this process an important role, are missing.
Future development of Serbia will be decided in a sound manner by the process of economic transformation. The reform takeoff in the macroeconomic sphere will not be enough for a success. The maintenance of at least basic social bearing of inevitable economic reforms will be much more difficult and important.
The situation in Serbia will, of course, in the forthcoming period markedly influence the stabilisation of its international status. The revived dispute about the extradition of Slobodan Milosevic to the international court in Haag can play a key role. The escalation of the Western pressure in this – from the wider aspect of the settlement of the Balkan crisis – basically banal matter will lead to a stagnancy of favourable trends. The problem of Hagen prosecutions has a wider background. It is related to the attitude of the decisive part of the current Belgrade ruling garniture to the recent development on Balkan. The group around Kostunica radically denies recognition of an exclusive responsibility of Serbian nationalists for the outbreak of the crisis. Through the refusal of the extradition of the accused persons the Belgrade administration demonstrates that they are not willing to integrate into the numerous group of Balkan states, which silently recognise its secondary status in the relation to the USA.
The internal situation in Serbia will undoubtedly influence also the future development of the Balkan crisis. The Serbian population will perceive a possible separation of Montenegro, which is very likely, very painfully. The expectation, that a separation of the small Adriatic republic would cause another armed conflict, is in the current situation minimal. A bigger influence could be seen in problematic solution of the Albanian question, mostly the large and violent confrontations between the Albanian nationalists and KFOR units in Kosovo and a transfer of the armed Albanian separation war to Macedonia. Such a development poses an inviting, but a treacherous temptation for the Serbian policy. It cannot be excluded that a possible escalation of the conflict between the Albanian and KFOR units could make the West allow a return of a small Serbian armed contingent to Kosovo. Such a development of the situation would be, however, only the last act of a war lost long time ago. Serbia would not achieve anything. The reengagement in the Kosovo crisis would bring only new victims. The interest of the society would turn from the basic internal problems to revived nationalistic myths.
The development in Serbia will be in the following period undoubtedly complicated. It will be followed by many conflicts. Their number, length, character depends on how the above-mentioned conflicts will be solved, on the palliation or the culmination of the possible tensions. The Serbian society experiences a second period of hope during one decade, which was caused by the fall of the authoritative regime. Euphoria of this period does not have, unlike the beginning of the 90-s, such a careless and naive character. This euphoria is moderated by the disastrous experiences from the development after the collapse of Tito’s dictatorship. But there is no influence on the fact that in the case of a repeated disappointment, another conflict could have a long-term influence on the situation in the whole Balkan area.
Download full text in PDF format (203 kB)Juhovýchodná Európa, zúžene Balkán, je historicky najproblémovejšou časťou Európy. Napriek viacerým pokusom o nájdenie riešenia či vytvorenia Balkánskej aliancie alebo spolupráce nekončí toto storočie s menším počtom otvorených otázok ako doňho vstúpila. Rozpad bývalej Juhoslávie a následné agresie Miloševičovho režimu voči novým štátom v priebehu posledného desaťročia 20. storočia a podpis Daytonských dohôd pripomenuli, že je potrebné, aby medzinárodné spoločenstvo venovalo viac pozornosti regiónu a umožnilo bývalým komunistickým krajinám rýchlejšiu transformáciu na trhovú ekonomiku, pluralitný parlamentný systém vlády a právny štát.
29. a 30. júla 1999 podpísalo medzinárodné spoločenstvo vrátane USA, Ruska a EÚ v Sarajeve Pakt stability pre juhovýchodnú Európu. Základným cieľom Paktu bola príprava krajín na vstup do euro-atlantických inštitúcií. Jeho realizácia, ktorá prinesie okrem iného rozvoj demokratických inštitúcií, zrovnoprávnenie podmienok na trhu, harmonizáciu právneho systému, revitalizáciu ekonomiky a zmenu politickej logiky v regióne, je aj potvrdením toho, že Balkán skutočne do Európy patrí. Nedokáže však vyriešiť všetky otázky. Juhovýchodná Európa bola zaradená do pomalšej skupiny krajín uskutočňujúcich zmeny dôležité pre získanie zahraničného kapitálu. A toto môže byť nebezpečné pre stabilitu celého kontinentu. Súčasne sa na región stále viac hľadí ako na jeden celok, ide však o veľmi heterogénnu skupinu krajín – veľkosťou, úrovňou príjmov obyvateľstva alebo stupňom štrukturálneho a sociálneho rozvoja.
Hoci krajiny regiónu zvýšili svoju makroekonomickú stabilitu, nenasledoval hospodársky rast, ale hlboký prepad (30-50 %). Keďže krajiny strednej Európy zaznamenali v roku 1999 oproti roku 1998 približne 10 percentný rast, priepasť medzi týmito časťami Európy sa prehlbuje. Podiel zahraničných investícií je malý. Veľkým problémom je nezamestnanosť. Prioritnými oblasťami pre hospodárske reformy sú rozvoj súkromného sektora, sociálny rozvoj, zlepšenie manažmentu verejnej správy, mechanizmu finančnej kontroly a právneho systému, vybudovanie politiky rozvoja infraštruktúry.
Jedným z cieľov tvorcov Paktu stability bolo pritiahnutie hlavne strategických investorov do krajín regiónu, ktorí by vytvorili uspokojivé podmienky pre ďalšie investície. Aby bola krajina atraktívnou pre investorov, musí vytvoriť stabilné ekonomické podmienky, sociálnu a politickú stabilitu, uspokojivý zahraničný obchod, zabezpečiť plnú slobodu pre repatriáciu zahraničného kapitálu, poskytnúť kvalifikovanú pracovnú silu, modernú infraštruktúru či dostupnosť zdrojov. Právnu istotu zabezpečia požadované a moderné zákony, implementácia nariadení a nezávislé a profesionálne súdnictvo, polícia a štátna administratíva.
Pakt stability pre juhovýchodnú Európu je výzvou pre všetky zúčastnené krajiny regiónu a pre celú Európu a vyspelý svet. Pre Bosnu a Hercegovinu to nie je len otázka prebiehajúcej privatizácie, ale aj vyriešenie problému utečencov a presídlencov, zjednotenia ozbrojených síl a vybudovania právneho štátu. Kroky k členstvu vo WTO, PZM, RE a EÚ nie sú jednoduché a nepredstavujú krátkodobý program. BaH bude potrebovať väčšiu podporu medzinárodného spoločenstva, ktorú je však možné očakávať, iba ak politické orgány preukážu pripravenosť vydať sa týmto smerom.
Download full text in PDF format (154 kB)The question of solving problems in South-Eastern Europe was always a part of agenda of international conferences in the history of Europe. The explosion of ethnic violence in the Balkan region has brought a great number of problems, which need to by solved the international community. The main agenda of the Stability Pact activities for South-East Europe is to support the states in the region in developing institutions and civic responsibility, as an essential factor for accession into the Euro–Atlantic structures. The structuring of the Stability Pact is divided into three Working Tables – for democratization and human rights, for economic reconstruction, development and cooperation and for security issues. This structure was decided at the first meeting of the Regional Table, in Brussels on September 1999. The most important point on the agenda of the Stability Pact is Working Table I which was inaugurated at the Geneva meeting, on 18th-19th October 1999, under the temporary copresidency of Switzerland. As Working table I President Mr. Max van der Stoel, the OSCE High Commissioner for national minorities was designated. Following his reconfirmation in the position of the OSCE High Commissioner, Mr. Max van der Stoel renounced, at the end of 1999, at the Presidency of the Working Table I (WT I) of the Stability Pact, being replaced by Mr. Panayotis Roumeliotis, the Coordinator of the Royaumont Process. Within the Geneva meeting, Mr. Van der Stoel and Mr. Bodo Hombach decided the creation of seven Task Forces, coordinated, as a general rule, by the international organizations competent in the respective areas. The Szeged Process initiated in November 1999 by Hungary as means for sustaining, through city-to-city mechanism, the Yugoslav local authorities, which have a democratic leadership, was considered at the Budapest meeting as a specific Task Force within Stability Pact. Working Table I of the Stability pact is divided into the following objectives and activities: 1. Human rights and national minorities – sponsor Slovenia – regards, mainly due to the Council of Europe attempts, the adoption of a package of measures for ethnic reconciliation in the region; 2. Good governance – sponsor the Council of Europe – concentrated its interests on three clusters: local administration, Ombudsman, public administration and administrative law; 3. The return of refugees – sponsor UNHCR – the Stability Pact will propose the creation of a special coordination group because the success of this task Force is conditioned by results of the Regional Donors Conference; 4. Gender – sponsor OSCE – concentrates on those national programs, that regard the increase of women representation in political life. It works in tight connection with the NGOs in this area; 5. Media – sponsor United Kingdom – is dedicated to the negotiation of a Charter for the freedom of media, a process that is very close to its finalization; 6. Education and Youth – sponsor the Graz Enhanced Process – held, due to the previous experience, a lot of meetings regarding different issues: higher education, history teaching, general and vocational education, civic education, youth; 7. Parliamentarian cooperation – sponsor the Royaumont Process – concentrates on the inter-parliamentary exchanges and also on the training of the new elected representatives and of the executive stuff.
Working Table I of the Pact of Stability has 7 subdivisions plus Szeged Process. For better understanding there is specification of each division of the WT I.
1. Human Rights and Minorities
To improve the systematic elaboration of the human rights within the Stability Pact, Slovenia, as the Task Force sponsor, proposes a scientifically based comparative approach regarding the following issues: the rule of law, free democratic society, separation of powers, equality, legality of administration and principles of proportionality. Special emphasis should be on citizens participation and, in relation to the area of education as one of the critical areas to secure respect for human rights, on parents participation.
Human Rights and Minorities are divided to nine following subgroups:
a) Awareness-Raising Campaign – this project was proposed by the Special Delegation of the Council of Europe on national Minorities to improve ethnic relations in multiethnic societies of the region that are a key factor for democratic development and stability of countries of the region. A wide ranging campaign will be launched to promote the multicultural nature of societies – especially the awareness of the values and principles of multiethnic and multicultural society and democratic citizenship. This campaign will have to be significant, vigorous and based on a strong commitment by the all Stability Pact member countries and especially the countries of the region. The campaign will rely mostly on structures in participating countries themselves. In each of them, a campaign committee will be set up. The campaign will also need a common Stability Pact structure, which would keep direction and momentum and to which the country committee can turn for guidance. The campaign will also require certain thematic structures (in fields of media, culture, education, youth, science, local government), which would conduct some of the planned activities (e.g., youth exchange programs, program of round tables, internet projects for young people, specific training for professional group such as civil servants, cultural exchanges including regional tours of cultural events, study visits, joint media reporting and program, etc.). Within the awareness raising campaign a project ”Information Campaign against Ethnic Minority Discriminations and Measures to Facilitate National Reconciliation” coordinated by the International Organization for Migration” will be also included. This project will promote tolerance and nondiscrimination among the public in Albania, Bosnia and Hercegovina, Bulgaria, Croatia, Hungary, FYROM, Montenegro and Kosovo.
b) International Central for Interethnic Relations
Interethnic relations and the position of ethnic minorities are key issues for the stability and the future democratic development of the region. Recognizing the importance of interethnic relations, the adequate situation of national minorities and the promotion of the rights of persons belonging these minorities for the stability and democracy of individual countries and of the region, the work and activities of the International Central shall contribute to the improvement of interethnic relations, including the promotion of the rights of persons belonging to national minorities. One of the main objectives will be creation of a network of different research and other relevant (local, regional, national, international) institutions in this field
c) Establishing and Networking Human Rights Central in Former Yugoslav Republics. The World University Service presented this project and has funding secured by the European Commission. This project is aimed at establishing Human Rights Central at the Universities of Banja Luka, Mostar, Pristina, and Podgorica, as well as rights contact points at the Universities of Skopje, Belgrade and Zagreb. The main activities will include:
d) Seminar on the Rights of National Minorities. Study and a seminar on the rights of national minorities would provide the participating countries of the Stability Pact with the possibility to discuss and review the national legislation and practice and subsequently reinforce the relevant mechanisms related to the protection of the minorities.
The countries will be invited to undertake a comprehensive review of their laws, policies and practices with a view to identifying and removing all discriminatory aspects. One of the main aims of the review is also to reflex the (non)efficiency of existing minority policies. On the basis of review it will be possible to evaluate the success rate of implemented policies of the protection of minorities. The Government Office for National Minorities of the Republic of Croatia stresses a need for a comprehensive overview of the rights of national minorities. The study on the legal regulation of minority status and rights in the countries on the region will be followed by a seminar on the implementation of these rights. The seminar will involve all Stability Pact countries and will be held in Zagreb.
e) Postgraduate School of Economics for Southeastern Europe. The motivation for creating the Postgraduate School of Economics for SEE is the recognition that the development of the institutional capacity to create and evaluate economic policies remains a critical need and constraint in most countries of the region. To take an active role in the economic transition process, policy-makers, academics, and analysts need a thorough grounding in market-based economics. This requires strengthening economics education and providing support for qualified economists to teach economics at all levels and to carry out high-quality research and policy analysis. The short-term objective is to create a regional Western-style postgraduate school of economics that will attract high-quality students from Southeastern Europe and high quality international faculty. A longer-term objective resources and the small size of many countries in the region, it is best to create a critical mass of economics education and research on a regional basis before trying to achieve the same each country. The immediate and vital need to start building economics education and research capacity in the region warrants the inclusion of the Postgraduate School of Economics for SEE in the Stability Pact as a quick start project. The school will play a catalytic role. It will attract and retain the best economics minds in the region, while gradually improving other economics faculties by raising the standards of academic through example and competition.
f) Promotion of Culture and Practise of Social and Civil Dialogue. The Royaumont Process was created in 1995 by the EU member states as an initiative to promote stability on good neighborliness in South Eastern Europe. One of the priorities that has been identified by the EU for the Royaumont Process is promoting social dialogue and cooperation between trade unions in SEE. In the process towards a functioning democracy and market economy in South Eastern Europe, the social dimension is often overshadowed by the economic and political dimension. The European Union is currently reinforcing its social dimension and attaches great importance to the overall involvement of social and economic partners, as representatives of civil society, in the decision making process at all levels, by its current and its future member states. The action plan proposes to make a contribution in two main directions: To support the development of a new system of industrial relations in the transition countries of South Eastern Europe (SEE) encouraging an effective social dialogue between independent and representative employer’s and worker’s organizations as well as between the latter and the government; In a more general way to enhance the possibilities of the civil society organizations in these countries to play an active role in the preparation and implementation of national economic and social policies through helping to improve legal, institutional and organizational conditions. The following activities are envisaged: review of the current situation in each of the countries or regions, organization of study visits, preparation of a cross-country analysis, regional conferences, national seminars in each of the countries, publication of surveys/cross country reports, development of an electronic network and website, evaluation.
g) Roma Projects and Initiatives. Comprehensive program is aimed at promoting the status of Roma population. In the framework of the Stability Pact Roma issues should not only be addressed in specific programs. It needs to be assured that the particular situation and problems of Roma are understood and taken into consideration in all programs and activities under the Stability Pact. This will serve to avoid that (1) programs have an adverse effect on the situation of Roma, (2) neglect or ignore the problems of Roma and (3) involuntarily exclude Roma as a potential target group. It reaffirms and strengthens the Roma population as a legitimate component of the Balkan societies and cultures. Mainstreaming can be achieved by awareness raising, participation of Roma, partnership at all stages of preparation and implementation of activities.
Example of areas of possible mainstreaming in the framework of the Stability Pact include:
A synthesis report on activities on income-generating, employment opportunities and vocational training in the Roma communities in Europe will be given to the pertinent sub-working groups under WT 2. An in-put to WT 2 may follow from the ”Action Plan Local Development and Romany Communities”. Proposed by MATRA program of the Dutch Ministry of Foreign Affairs. The general approach of the Stability Pact to address problems on the regional level is of particular importance for Roma, whose problems are rarely limited to one country. The research of the situation and needs of Roma populations in participating countries aimed at the development of measures and programs that could stimulate their social integration and eliminate discrimination should be stimulated and supported.
h) Central and Eastern Europe: Diversity and Democracy. The project was proposed by the Minority Rights Group International Secretariat and has funding secured by the European Commission. This project is aimed at raising awareness of minority rights, encouraging cooperation between human rights activists, enhancing local capacities to engage in dialogue with governments and bringing local problems to domestic policy levels and international forum. Main activities include: training seminars and interactive workshops (developing specific country and community projects). The project will directly benefit approximately 30 local NGO’s by supporting their work for human and minority rights through jointly planned activities. The implementation agency is now clarifying the agreement with the European Commission regarding their participation in the Stability Pact for SEE.
Through non-formal communication we were able to obtain the following information:
i) Assessing, Advocating for and Implementing Human Rights in the Balkans and Strengthening the Balkan Human Rights networks: A cooperative Program with Local Human Rights NGOs.
This project has been introduced by the International Helsinki Federation and has funding secured by the European Commission. The project main goals are to:
2. Good Governance
The general objective is to assist the evolution of the administrative culture in the region in order to reinforce the respect, transparency and effectiveness of administrations and local government structures. In particular it is proposed to focus on two specific issues:
In order to achieve these goals, the two clusters need to undertake the following steps:
Local Government:
Public Administration:
3. Return of Refugees
The right of refugees and displaced persons to return and repossess property is the foundation for lasting peace in the region. Although the provision of reconstruction assistance remains a key issue, return is not solely driven by funding. In the absence of indisputable and harmonious legislative procedures throughout the region for repossession of property by refugees and displaced persons, the return process will not moved forward. From this reasons the Regional Return Initiative launched by the Special Coordinator of the Stability Pact at the request of the UN High Commissioner for Refugees and involves the main agencies in return issues (UNHCR, OHR and OSCE) was initiated. It is based on the formation of a Steering Group that is its executive body. The main objective of the RRI will: a) support the practical implementation of agreements, legislation, and commitments made by regional governments at political level, with the support of the relevant agencies (UNHCR, OHR, OSCE); b) support the adoption and implementation of unbiased and harmonious procedures and legislation for return and repossession of property; c) look at the creation of mechanisms to realize these rights and ensure that return and repossession of property become administrative and not political functions; d) allow for coordination of the flow of resources mobilized to ensure by the most efficient means; e) allow for coordination of reconstruction projects; f) the monitoring and evaluation of progress will be measured by Regional Return Initiative through its partners throughout the region.
4. Gender Issues
Countries of the region have an extremely low percentage of women participating in national parliaments and local politics. The main goal is the promotion of greater women political participation. Women capacity building, increasing women chances to stand for election and strengthening national gender mechanism for the promotion of equality are the priorities. The Gender Issues are based on three pillars: 1. Increased public awareness of women political participation in elections and political processes in general; 2. Reform of existing electoral systems and legislation where needed to promote women’s political participation; 3. Establish governmental institutions to promote gender equality and improve and strengthen existing mechanisms. In the first phase, the Task Force will: a) Get more programming and reporting on women political participation through Media/Information Campaigns; b) Obtain necessary information for women in SEE to develop essential skills to run for office and increase their possibility to be elected; c) analyze legislation and practices in SEE from a gender perspective.
5. Media
The media sector is of primary importance. Partners of the Pact will place great emphasis on the development and implementation of a free media initiative. The general objective is to develop, with the full consent and active commitment of countries in the region, fully free and independent media across the region, accountable to the public and separated from political party control. According to this there was been created the Free Media Initiative which will include the conclusion and adoption of the Charter on Media Freedom, and Action Plan which lays out its implementation for monitoring adherence to the Charter and an implementation mechanism. It will take an inclusive approach and will encompass media experts as well as countries of the region. The Initiative will focus on, in order of priority: 1. Legal Framework. The provision of legislation, which supports the public’s right to be informed and protects the ability of journalists to work professionally. 2. Regulation of broadcasters through licenses in accordance with best international practice. Broadcasting regulators should be independent professional organizations accountable to the public and not to political parties. 3. Restructuring. The development of a genuine and accountable media Public Service sector. 4. Support for the Independent Commercial sector. The encouragement of vibrant independent commercial alternatives to the Public Sector and the creation of a genuine media market. 5. Training. The provision of, and support for, adequate professional training regimes for journalists and media professionals.
6. Education and Youth – ”Enhanced Graz Process”
To reach this overall goal six priority areas have been identified, General Education, Policy and System Improvement, Higher Education, Vocational Education, Children and Youth, Democratic Citizenship, and History Teaching. Within these clusters the following actions will be carried out: 1. Improvement of the management of educational institutions and their capacity to manage change; 2. Strengthening and improving teacher education, recognizing the fundamental importance of teachers as the foundation of the educational process; 3. Promotion of civic education, history teaching and language learning as sources of mutual enrichment. This will prepare a new generation to recognize their responsibilities and opportunities as citizens of democratic societies. Programs are designed to develop respect for the different cultures of the region, promote good neighbouring relations and prepare students for a closer relationship with European structure, institutions and norms; 4. Fostering mutually beneficial partnerships between educational institutions and the community at large to ensure that education will prepare people for productive lives; 5. Support youth and student organizations in the region as key and proactive partners in the transition process.
7. Parliamentary Cooperation
The objective is to promote democracy by supporting the role of parliaments and their contribution to stability in the region. It is proposed to strengthen the role of parliaments in emerging democracies by promoting parliament exchanges. In particular it will be necessary to encourage and improve activities of parliaments to introduce and implement necessary legislation with a view to create strong democratic institutions, protect human and minority rights and create a solid legal basis for a sound economy.
Proposed actions include: a) facilitating frequent substantive cooperation and exchange of expertise among parliamentarians; b) training parliamentarians and parliamentary staff; c) increase participation of parliaments in the implementation of the Stability Pact; d) develop a strong relationship between parliaments and NGOs in order to create a stronger civil society; e) enhance the role of parliaments in regional cooperation.
Three complementary projects have secured adequate funding from the Regional funding Conference. The pilot phase of one of these projects is already on the way, whereas a second project is about to commence. A conference of parliamentary speakers from Stability Pact countries was held in Zagreb on September 13-15, 2000.
8. Szeged Process
The Stability Pact aims at bringing about democratic change in Serbia as a precondition for full participation of the FRY in its activities. In October 1999, the Szeged process (named after a Hungarian city located a few kilometers north to the border with the FRY) was set in motion by the Government of Hungary and the Special Coordinator of the Stability Pact. The goal of this process is to strengthen civil society building in the FRY and to include the Serbian democratic forces into the work of the independent media. The basic idea is to ease the isolation of these groups by connecting them with European partners. The Szeged process comprises a series of conferences leading to practical assistance measures, such as the provision of humanitarian and technical assistance and the conclusion of sister-city relationships.
In the framework of the Szeged process substantial financial, humanitarian and technical assistance has been provided to the independent media, to oppositionled local governments as well as to cultural institutions in Serbia. Financial assistance is being provided mainly through the Foundation ”Chance for Stability” with an initial amount of 1,6 million EURO to support local governments and independent media in Serbia. About 1 million EURO has been already disbursed.
The Szeged process complements the broad range of activities undertaken in the framework of the Stability Pact to (1) promoting and maintaining an independent, pluralistic and professional media in South-Eastern Europe, and (2) to assist the evolution of the administrative culture in the region in order to reinforce the transparency and effectiveness of administrations and local governmental structures. It is, at the same time, an important instrument to encourage democratic change in the FRY with a view to promoting stability and cooperation in the entire region.
On the Bucharest third meeting of the Working Table I (26th and 27th October 2000) the Federal Republic of Yugoslavia was admitted to the Stability Pact as a full member. The adoption of former Yugoslavia to the Stability Pact has a great importance for the stability of the whole South-East Europe and especially for the Szeged Process which is meant to sustain, through city-to-city mechanism, the Serbian local authorities which have a democratic leadership and the Montenegrin authorities. The possible next member of the Stability Pact could be considered the Republic of Moldova which will be next step for the greater stability in the Balkan region.
Download full text in PDF format (180 kB)Na rozdiel od mnohých iných postkomunistických európskych krajín, ktoré začali proces politických, ekonomických a vojenských zmien hneď po získaní nezávislosti, Chorvátsko po dosiahnutí svojej nezávislosti a medzinárodného uznania muselo čeliť vnútornej ozbrojenej rebélii časti radikálneho srbského obyvateľstva a vonkajšiemu ozbrojenému konfliktu vedenému silami obhajujúcimi myšlienku Veľkého Srbska. Chorvátska armáda sa tak stala národnou inštitúciou, ktorá sa tešila vysoko privilegovanému postaveniu v spoločnosti.
Nenaplnením podpísaných záväzkov v Daytone, odmietnutím regionálnej spolupráce a neochotou uplatniť štandardné pravidlá demokratického správania sa Chorvátsko samo vylúčilo z medzinárodného spoločenstva. Chorvátske obranné a bezpečnostné systémy neboli zaradené do žiadneho z nových európskych mechanizmov ani do žiadnej európskej bezpečnostnej architektúry. Dnes sa chorvátsky bezpečnostný a obranný systém, tak ako celá krajina, nachádza na križovatke: glorifikovať vlasteneckú vojnu, prižmúriť oči nad niektorými jej negatívnymi následkami a jednotlivcami, trvať na súčasnom status quo a existujúcich privilégiách, alebo akceptovať demokratické tendencie a regionálnu spoluprácu a prostredníctvom nej rozvoj novej európskej bezpečnostnej architektúry a nových transatlantických väzieb.
Vojna v Chorvátsku, ale aj v okolitých krajinách sa podpísala na kvalite tranzitného obdobia. Predstavitelia vládnucej strany získali väčšinu najlepších a najhodnotnejších podnikov a vplyv na významné médiá v krajine. Na druhej strane nezamestnanosť bola vďaka konfliktu nižšia, odhaduje sa, že až 7,3 % obyvateľstva bolo spojených s armádou. Chorvátsko nezdedilo z bývalej federácie žiadnu armádu, preto si muselo vybudovať vlastnú “od piky” za ekonomicky veľmi neprajných podmienok a bez existujúcej tradície demokratických inštitúcií v krajine. Vojenský a politický rozhodovací proces sa výrazne prepojili. Obranno-bezpečnostný systém Chorvátska a jeho armáda vtedy rozhodne nespĺňali nároky očakávané v demokratickej spoločnosti.
Po parlamentných a prezidentských voľbách 3. januára 2000 je chorvátsky bezpečnostný a obranný systém stále priveľký, viaceré inštitúcie sa vo svojej agende prekrývajú, a neriadia sa legislatívou. Nie je zabezpečená dostatočná civilná kontrola armády. V Chorvátsku je len málo vzdelaných civilných odborníkov schopných fundovane diskutovať a plánovať politiku ozbrojených síl. Zatiaľ neexistujú jasné pragmatické dokumenty, vytýčené národné ciele, koncepcie, stratégie a doktrína. Napriek tomu existujú plány na úpravu a redukciu ozbrojených síl Chorvátska. V súčasnosti má armáda 45 tisíc profesionálnych vojakov a dôstojníkov. V priebehu najbližších 10 rokov sa očakáva zníženie ich počtu o 22 tisíc. Nie je to krok, ktorý by Chorvátsko mohlo urobiť jednoducho. Podobným problémom je zníženie výdavkov na armádu. Počas vojny podľa prezidenta Tudžmana tvorili okolo 15 % HDP. Počas rokov 1997-1999 bolo toto percento údajne znížené, zmena v transparentnosti vojenského rozpočtu bola uskutočnená až na základe silného medzinárodného tlaku. Avšak očakávané 3 % HDP sa dosiahnuť tak skoro nepodarí.
Popri nepriaznivých ekonomických a sociálnych podmienkach armády je veľkým problémom aj nedostatok formálneho výcviku vojenských kádrov. Na začiatku vlasteneckej vojny vstupovali do armády dobrovoľníci. Veľká časť veliacich dôstojníkov tak nemala profesionálny výcvik a hodnosti získavali na základe odvahy alebo straníckej príslušnosti, či po známosti. Počas vojny bolo vybudované vyššie dôstojnícke vzdelávanie, ktoré však nebolo kompatibilné s civilným životom. Profesionálny výcvik je dnes poskytovaný hlavne ako výsledok mierového rozvoja a nových vzťahov Chorvátska s NATO.
Chorvátsko a jeho armáda boli postupne integrované do európskych a transatlantických aktivít – v misii OBSE v Náhornom Karabachu, rozvinula sa spolupráca s misiami EÚ, ZEÚ a NATO v Chorvátsku, Chorvátsko umožnilo prelety vojenských lietadiel Aliancie nad svojím územím. Po politických zmenách v roku 2000 bolo Chorvátsko prijaté aj do PZM. USA boli prvou krajinou, ktorá uskutočnila prvé spoločné chorvátsko-americké civilno-vojenské programy pre profesionálny výcvik chorvátskej armády a budovanie demokratických inštitúcií (1995).
Dnešné hrozby pre Chorvátsko sú oveľa viac spojené s vnútropolitickou situáciou než s medzinárodnou realitou. Chorvátsko však buduje nové demokratické inštitúcie a má veľký záujem na svojej integrácii do EÚ a NATO, chce sa podieľať na novej európskej bezpečnostnej architektúre a rozvoji euroatlantických vzťahov.
Download full text in PDF format (164 kB)Subregionalizmus stelesňuje vzťahy štruktúrované okolo susediacich krajín ako základne tak pre medzištátnu, ako aj subštátnu úroveň spolupráce. Nie je to tak dávno, čo subregionálne rámce spolupráce boli považované, vďaka svojej orientácii prevažne na “mäkké” bezpečnostné otázky a malú pozornosť, ktorá im bola venovaná na Západe, za “popolušky európskej bezpečnosti”. Tak ako samotný koncept bezpečnosti prechádza transformáciou, v posledných niekoľkých rokoch rastie aj politické a inštitucionálne uvedomovanie si hodnoty týchto zoskupení. Subregionálne usporiadania teda začali získavať svoje oprávnené miesto v rámci novo sa rozvíjajúcej, inštitucionálne jednotnej a komplementárnej celoeurópskej bezpečnostnej architektúry. V súčasnosti existuje množstvo kooperačných usporiadaní zahŕňajúcich krajiny strednej a juhovýchodnej Európy vrátane Visegrádskej skupiny, CEFTA, Stredoeurópskej iniciatívy (SEI), Európsko-kaukazsko-ázijského koridoru (TRACECA) alebo Iniciatívy spolupráce krajín juhovýchodnej Európy (SECI). Okrem toho existuje množstvo trojstranných usporiadaní, euroregiónov, ako aj množstvo multinacionálnych vojenských jednotiek.
Ich vlastnými limitmi je to, že:
Naproti tomu sú ich aktíva oveľa významnejšie. Môžeme uviesť niektoré z nich. Už z dôvodu existencie a nastoľovania “mäkkých” a dokonca “explicitných” bezpečnostných otázok prinášajú pozitívny vklad do európskej bezpečnosti. Ďalej je tu silné, aj keď nie jednoduché, prepojenie medzi subregionálnym procesom a integráciou. Majú takisto potvrdenú schopnosť správať sa ako most medzi viac-menej falošnými líniami vzťahujúcimi sa k religióznym, kultúrnym a politickým tradíciám a orientáciám, rovnako ako rozdielnym stupňom ekonomického rozvoja a vojenskej sily.
Dá sa predpokladať, že sú vhodné na znižovanie napätia medzi centrom a perifériou a pocitu relatívneho nedostatku. Pokrývajú všetky úrovne možnej spolupráce – nielen medzištátne, ale tiež medziregionálne a medziľudské.
Po uvedení týchto bodov je možné pridať prinajmenšom päť námietok:
Po prvé
, nepochybne existuje rozdiel medzi členmi NATO/EÚ, ašpirantmi NATO/EÚ a “neutrálmi”, pokiaľ ide o ich záväzky k týmto zoskupeniam.Po druhé, rozličné subregionálne usporiadania majú rozdielne dopady na bezpečnostné prostredie.
Po tretie, zoskupenia, predstavujúce primárne politické konzultačné mechanizmy, dosť často rozvíjali miernu bezpečnostnú dimenziu. V prípade Visegrádskej štvorky bola, po sľubnom začiatku, bezpečnostná dimenzia držaná na nízkej úrovni z obavy, že by jej rozvoj mohol spomaliť zapojenie ich členov do euro-atlantickej integrácie.
Po štvrté, aj keď len príležitostne, prevažne ekonomicky a infraštruktúrne orientované zoskupenia rozvíjajú tradičnejšiu bezpečnostnú dimenziu. Dobrým príkladom je Centrum pre boj s cezhraničným zločinom v Bukurešti, ktorý sa autonómne rozvinul spočiatku v rámci Iniciatívy pre spoluprácu juhovýchodnej Európy (SECI).
Po piate, rámce spolupráce, ktoré nie sú len úplné, ale takisto využívajú krytie od hlavných medzinárodných organizácií, ako napríklad Paktu stability, majú lepšie šance splniť svoje bezpečnostné ciele. Účelom Paktu stability pre juhovýchodnú Európu, podpísaného všetkými krajinami regiónu s výnimkou Juhoslávie 10. júna 1999, je zaistiť mier a stabilitu v tejto oblasti prostredníctvom systematického a premysleného prístupu k tomuto regiónu, ktorý stelesňuje kombináciu politických a bezpečnostných usporiadaní.
Na záver môžeme konštatovať, že subregionalizmus je relatívne nový fenomén v medzinárodných vzťahoch strednej a juhovýchodnej Európy. Bez ohľadu na to, že sa vyvíjal v prostredí konca studenej vojny, začal prinášať svoje ovocie až po jej ukončení. Keďže subregionálne rámce spolupráce majú svoj základ v pragmatických, cieľovo orientovaných projektoch, nastolujú veľa skutočných a virtuálnych problémov. Zohrávajú významnú doplnkovú bezpečnostnú úlohu, čo by mali euro-atlantické inštitúcie uznávať a podporovať.
Download full text in PDF format (135 kB)V súčasnosti sa čoraz väčšia pozornosť venuje otázkam určujúcim bezpečnosť v regiónoch strednej a najmä juhovýchodnej Európy. Medzi ne patrí aj to, ako subregionálne ekonomické bilaterálne a multilaterálne dohody môžu prispievať k riešeniu problémov “nových ekonomických rizík”. Tento príspevok kladie dôraz na to, ako existujúce kooperačné dohody môžu byť spochybňované (a nahrádzané) potenciálnou stratégiou ďalšieho rozširovania Európskej únie (EÚ). Aj keď existuje veľa otázok súvisiacich s budovaním a rozširovaním EÚ, ktoré by si zaslúžili pozornosť, v tomto príspevku vynechávame diskusiu o tých problémoch, ktoré sú priamo zviazané s vnútorným inštitucionálnym usporiadaním EÚ a pracujeme s jednoduchou hypotézou, že zo strednodobého hľadiska je pre niektoré balkánske krajiny lepšie stať sa členom EÚ, ako si zvoliť nejaké slabšie usporiadanie.
V súčasnosti európske krajiny zahŕňajú široký okruh postsocialistických spoločností. Každá z nich sledovala svoju špecifickú cestu smerom k súčasnému tranzitívnemu postaveniu. Kým niektoré krajiny sú pri stabilizácii úspešné, iné musia prejsť ešte dlhú cestu. Z hľadiska európskej bezpečnosti je balkánsky región najturbulentnejšou oblasťou. V porovnaní s inými časťami Európy je to práve tento región, kde sa bezpečnostné hrozby spájajú s veľkými ekonomickými problémami. S rastúcou celosvetovou dynamikou a globalizáciou možno najmä od začiatku 90. rokov vidieť čoraz väčšie tlaky na otváranie sa bývalých centrálne plánovaných ekonomík. Rozsiahla liberalizácia uskutočňovaná v mnohých týchto krajinách viedla k sociálnej nestabilnosti, ktorá bola vyvolaná ekonomickou nerovnováhou, vysokou úrovňou nezamestnanosti a, v niektorých prípadoch, objavujúcimi sa nacionalistickými tendenciami. Posledne zmienený aspekt mal tragický dopad práve v balkánskom regióne, kde miestne konflikty a vojny dramaticky zhoršili situáciu.
Otázkou teda je, aké sú hlavné ekonomické nebezpečenstvá v tranzitívnych ekonomikách. Možno povedať, že ich je veľa, ale ide najmä o tie, ktoré majú okamžitý dopad na miestne ekonomiky. K nim patria:
Ktorékoľvek z týchto nebezpečenstiev predstavuje potenciálny rizikový a destabilizujúci faktor pre akúkoľvek krajinu v tomto regióne.
Ak je subregionálna iniciatíva voľne koncipovaná, môže, dokonca aj za nestabilných podmienok a pri rozdielnych záujmoch jednotlivých členských krajín, pozitívne prispievať k budovaniu infraštruktúry potrebnej pre budúci rozvoj. Nedá sa však očakávať, že možnosti dané takýmito usporiadaniami budú môcť slúžiť k vytvoreniu formy plnej integrácie medzi heterogénnejšími partnermi. Je zrejmé, že voľn
é usporiadanie je schodnejšie a potrebnejšie v časoch, keď konflikty medzi krajinami sú časté a záujmy sa podstatne líšia. Spoločný záujem by potom mal byť hľadaný a nájdený v oblasti politickej slobody a demokratických hodnôt a inštitúcií. Práve toto môže byť základom pre väčšiu náboženskú, ideologickú a politickú toleranciu a štartovacou základňou pre udržateľný ekonomický rozvoj a modernizáciu.Jedným zo spôsobov, ako zlepšiť situáciu z dlhodobého hľadiska, je vytvorenie a práca s iniciatívami rôzneho typu. Obidve subregionálne iniciatívy, zmienené nižšie, sa snažia zlepšiť fyzickú infraštruktúru a/alebo niektoré inštitúcie v regióne. Podstatná zmena technickej infraštruktúry môže uľahčiť bariéry pre obchodnú výmenu a získanie väčšieho množstva zahraničných investorov do tohto regiónu. Budovanie politických inštitúcií, tolerancie, demokratických a ľudských hodnôt tam, kde sú narušené, alebo tam, kde nie sú plne rozvinuté, môže viesť k lepšiemu porozumeniu a spolupráci. Pre západné krajiny je však obtiažne ovplyvňovať alebo predkladať akúkoľvek formu inštitucionálneho usporiadania pre balkánske krajiny. Akýkoľvek vplyv v tomto smere by mohol byť považovaný za nežiaduci útok na kultúrne alebo sociálne tradície, ak nie za narúšanie medzinárodných zákonov a diplomatických štandardov.
V tejto oblasti od pádu socializmu bolo vytvorených niekoľko subregionálnych dohôd. K nim patrí najmä Iniciatíva spolupráce krajín juhovýchodnej Európy (SECI) a Pakt čiernomorskej ekonomickej spolupráce (BSECP), pokrývajúce takisto netranzitívne krajiny. Tieto iniciatívy sú logickým výsledkom intenzívneho úsilia zlepšiť situáciu v juhovýchodnej Európe, rovnako ako aj v iných krajinách Európy a Ázie. Slúžia ako dobré príklady trvalého úsilia riešiť regionálne problémy. Potvrdzujú tak názor, že takéto iniciatívy sú nevyhnutné prinajmenšom pre okamžité udržanie stability. Väčšina existujúcich iniciatív sa sústreďuje na nastoľovanie a riešenie ťaživých politických, ekonomických a etnických problémov regiónu. Pretože krajiny juhovýchodnej Európy sa stotožňujú s množstvom sociálnych, ekonomických a environmentálnych problémov, je nevyhnutné, aby boli schopné a ochotné spoločne riešiť tieto otázky. Obidve prezentované iniciatívy slúžia ako príklad formovania medzinárodných vzťahov medzi účastníckymi krajinami. Pre krajiny zapojené v subregionálnych alebo medziregionálnych usporiadaniach to predstavuje iniciatívu pre stabilizáciu, ako aj vyjadrenie dobrých vzájomných vzťahov. Z dlhodobejšieho a širšieho pohľadu čaká však niektoré krajiny problém rozšírenia EÚ a problém postavenia menších verzus väčších krajín. Z tohto hľadiska má EÚ zodpovednosť prezentovať jasnú víziu o tom, ako chce postupovať pri svojom ďalšom rozširovaní.
Keď sa diskutuje o súčasnej ekonomickej nestabilite v regióne, musia sa brať do úvahy tri najdôležitejšie a vzájomne prepojené fenomény – stabilita, bezpečnosť a prosperita. Zásadné sú v tomto smere argumenty o vzájomnej závislosti ekonomických a politických aspektov. Medzi nimi môžu byť taktiež identifikované isté štrukturálne podobnosti, potvrdzujúc tak možnosť používať niektoré analógie pri analýze využiteľných politík. Medzi bezpečnostnými a ekonomickými otázkami existujú isté paralely. Je to domnienka, že usporiadanie založené na rovnováhe moci a subregionálne ekonomické dohody môžu smerovať k nižšej stabilite v porovnaní s kolektívnou bezpečnosťou, prípadne úplnou integráciou ako alternatívami. Ako už bolo inde naznačené, stabilizačné mechanizmy kolektívnej bezpečnosti sú ďaleko efektívnejšie ako tie, ktoré sú založené na nerovnováhe moci. Subregionálne ekonomické dohody môžu do istej miery eliminovať nové ekonomické riziká, ale nemôžu ich plne zachytiť, rovnako ako nemôžu viesť ku zlepšeniam pri budovaní demokratických inštitúcií. To je možné len vtedy, ak medzi členskými krajinami existujú ich isté pozostatky.
Budúcnosť môže byť utváraná len evolúciou inštitúcií a zavádzaním vhodných regulačných rámcov. Je ťažké očakávať efektívnosť a stabilné výsledky, ktoré by boli založené len na riešení existujúcej ekonomickej nestability. Takisto je ťažké dosiahnuť vhodnú rovnováhu moci využitím bilaterálnych a trojstranných dohôd alebo subregionálnej spolupráce. Skôr je nevyhnutné rozvíjať dlhodobé väzby s inými krajinami regiónu pri využití väčších regionálnych usporiadaní, pre Balkán je to EÚ.
Zaistenie vhodnej inštitucionálnej štruktúry cez členstvo v EÚ môže byť politicky oveľa prijateľnejšie ako prostredníctvom použitia ad hoc opatrení na isté zlepšenie individuálnych inštitucionálnych usporiadaní. Hlavným poučením z predchádzajúcich argumentov je, že cesty, akými zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu situácie na Balkáne a v európskych tranzitívnych ekonomikách, by mali byť založené na komplexnom prístupe. V tomto zmysle je nevyhnutné simultánne budovanie ekonomických kapacít a politických inštitúcií. Tento argument spočíva v názore, že akékoľvek zlepšenie ekonomiky neprispieva automaticky k politickému zlepšeniu. Iná argumentácia smeruje cez pochopenie, že komplexné riešenia, v tomto prípade úplná integrácia do EÚ a v bezpečnostnej polohe forma kolektívnej bezpečnosti, sú lepšou možnosťou ako “druhé najlepšie” riešenie, ktoré je reprezentované subregionálnou bezpečnostnou a ekonomickou spoluprácou. Aj pri voľbe integračného modelu tu však sú isté problémy súvisiace s problémom reforiem integrácie pri rastúcom počte členov, rovnako ako aj s obavami nečlenských krajín, ktoré sa môžu cítiť ohrozené, že zostanú mimo, resp. že ich susedia sa stali členmi EÚ.
Záverom sa dá konštatovať istý skepticizmus, pokiaľ ide z dlhodobého hľadiska o schopnosť subregionálnych dohôd plne nahradiť pozitívne efekty úplnej integrácie do EÚ. V súčasnosti však tieto usporiadania môžu byť, prinajmenšom v ekonomických dimenziách, považované za schodnú cestu alebo “druhé najlepšie” riešenie pre okamžitú alebo strednodobú stabilizáciu a transformačné zmeny.
Download full text in PDF format (145 kB)Autor príspevku v úvode konštatuje, že štáty juhovýchodnej Európy mali od samého vzniku problémy so svojou bezpečnosťou. Zažívali rivalitu mocností, ktoré ich vystavili politickej manipulácii a využívali vo veľkých politických hrách. Mechanizmy a inštitúcie medzinárodných vzťahov, ktoré by viedli k bezpečnosti, ako sú rovnováha síl v medzinárodných vzťahoch, diplomacia či vznik aliancií, nepriniesli pozitívne výsledky. Na druhej strane je skutočnosťou, že štáty juhovýchodnej Európy boli príliš slabé na to, aby vôbec uvažovali o nejakom vlastnom bezpečnostnom modeli, ktorý by sami vybudovali.
V prvej časti Bezpečnosť v juhovýchodnej Európe autor uvádza prehľad viacerých geografických vymedzení priestoru juhovýchodnej Európy a charakterizuje túto oblasť (nestabilita, krajiny v procese transformácie, slabé demokratické základy, absencia demokratických tradícií, neochota spolupracovať v rámci regiónu, všetky balkánske štáty chcú vstúpiť do EÚ a NATO).
Druhá časť Nedávna skúsenosť s bezpečnosťou porovnáva situáciu Balkánu počas studenej vojny a po nej. Uvádza, že po rozpade bipolárneho systému medzinárodných vzťahov si oblasť Balkánu nedokázala vybudovať vlastný bezpečnostný systém a zánik rovnováhy medzi dvoma blokmi vyústil do bezpečnostného vákua.
Zánik Varšavskej zmluvy a narušenie vzťahov vo východnej Európe sa ihneď prejavilo dezintegráciou Balkánu, čo len prispelo k rozšíreniu bezpečnostného vákua na Balkáne.
Koniec studenej vojny zreteľne ukázal, že tento región v sebe obsahoval množstvo krízových momentov a nemal mechanizmus, ktorý by ich pomohol eliminovať. Toto obdobie ľahšie prežívali Turecko a Grécko. Naproti tomu Bulharsko a Rumunsko sa ocitli mimo bezpečnosti, ktorú dovtedy garantovala Varšavská zmluva, resp. Sovietsky zväz. Albánsko stratilo svoju vnútornú bezpečnosť následkom rozpadu Juhoslávie, kde Miloševičov režim vyvolal vnútornú krízu a vojny.
Na rozdiel od ostatných oblastí Eu
rópy (stredná Európa, Pobaltie), kde sa nové demokracie pomerne rýchlo etablovali a úspešne začali budovať mechanizmy spoločného postupu, koniec studenej vojny našiel balkánske štáty nepripravené. Keď nové demokracie na Balkáne začali reflektovať svoju bezpečnostnú situáciu, chceli sa predovšetkým dostať mimo túto oblasť a vstúpiť do NATO, ktoré chápu ako záruku svojej novej bezpečnosti.Nové politické sily, zvolené v demokratických voľbách, nedokázali v oblasti bezpečnosti vzájomne spolupracovať. Bulharsko a Rumunsko mali vnútorné politické problémy, zatiaľ čo nové štáty na území bývalej Juhoslávie sa ocitli pred novými problémami, ktoré priniesla vojna, takže ani neuvažovali o nejakom spoločnom postupe v otázkach zaručenia bezpečnosti.
Tretia časť Dôsledky vojen sa zaoberá postojom Európskeho spoločenstva k balkánskej kríze, ktorý umožnil, že vnútorný konflikt nakoniec prerástol do vojenského konfliktu. Fakt, že sa takýto vývoj vôbec nepredpokladal a rozdielnosť politických záujmov členských štátov, ako aj neschopnosť efektívne zakročiť, vyústil do pokusov opätovne nastoliť bezpečnosť v tejto oblasti pomocou EÚ, OBSE a nakoniec NATO. Americká politika, ktorá najskôr nechávala riešenie konfliktu v bývalej Juhoslávii na Európanov, postupne začala preberať iniciatívu a nakoniec sa stala kľúčovým aktérom pri riešení bezpečnostných problémov na Balkáne.
Európu zasiahla veľká vlna utečencov, ktorí prenášali bezpečnostné problémy mimo územie Balkánu, čím tento vývoj ovplyvnil aj európsku bezpečnosť v širšom zmysle. To prinútilo členské krajiny Európskej únie konečne reagovať a pokúsiť sa stabilizovať situáciu.
Čoskoro vystúpili na Balkáne do popredia aj náboženské rozdiely a stali sa neoddeliteľnou súčasťou národnej politiky nových nezávislých štátov, poskytli priestor na kalkulácie o rozličných nových zoskupeniach na základe náboženskej príbuznosti.
Celý vývoj ovplyvnil, pochopiteľne, aj ekonomiku. Pre Albánsko, Rumunsko a Bulharsko bol prechod od regulovanej socialistickej ekonomiky k slobodnej trhovej ekonomike príliš rýchly a bolestný a nové štáty na území bývalej Juhoslávie sa i v dôsledku vojny ocitli v zložitej ekonomickej situácii. Iba Slovinsko si udržalo približne rovnakú úroveň hrubého národného dôchodku v porovnaní s obdobím pred vojenským konfliktom. Hospodárky prepad sa odzrkadlil aj v tom, že do oblasti neprichádzali zahraniční investori.
Štvrtá časť pod názvom Juhovýchodná Európa ako súčasť európskej bezpečnostnej architektúry hovorí o veľkej príležitosti juhovýchodnej Európy začleniť sa do európskej bezpečnostnej architektúry a zmeniť tak bezpečnostnú situáciu v tejto oblasti. Platí to najmä pre nečlenské krajiny NATO, ktoré sa usilujú dostať bližšie k euro-atlantickým štruktúram.
Autor ukazuje, akú úlohu v tejto situácii teraz zohráva Grécko a Turecko, ale všíma si aj ambície Bulharska a Rumunska pri rozširovaní NATO.
Pripomína, že Juhoslovanská zväzová republika aj v období po páde Miloševiča čelí hrozbám a rizikám vo svojom bezprostrednom okolí (Čierna Hora, Vojvodina, Kosovo) a upozorňuje na nestabilnú politickú situáciu v Srbsku. K tomu pristupuje nestabilné Albánsko a krehká stabilita v Macedónskej republike. Je teda pochopiteľné, že v situácii, keď je Juhoslávia (používa tento termín – D.G.) ohniskom krízy a nestability, vývoj národných bezpečnostných systémov v okolitých krajinách sa opiera o európsku bezpečnostnú architektúru. Slovinsko sa spolieha, že sa čoskoro stane členom Aliancie, a takto získa bezpečnostné záruky, Chorvátsko tiež vidí svoj strategický cieľ v pristúpení k NATO. Macedónsko a Albánsko sa zúčastňujú na programe NATO Partnerstvo za mier. Na Bosnu a Hercegovinu, ktorú tvoria dva celky, vyvíja medzinárodné spoločenstvo silný tlak, aby redukovala svoju armádu a jej tri národnostné zložky – Chorváti, Srbi a Bosniaci vytvorili jednotnú armádu, ktorá by sa v blízkom čase začlenila do programu Partnerstvo za mier.
V súčasnej situácii bezpečnosť Balkánu vo významnej miere zaručujú aj vonkajšie faktory reprezentované medzinárodným spoločenstvom a vojenskou prítomnosťou v oblasti.
Pokiaľ ide o vplyv medzinárodných bezpečnostných inštitúcií, nemožno si robiť ilúzie o význame mechanizmov OBSE, ale vstup do EÚ a NATO by mal pozitívne pôsobiť na bezpečnosť v tejto oblasti. Autor konštatuje, že malá pozornosť sa venuje vzťahom medzi NATO a ZEÚ či rozvoju spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ.
V súčasnej situácii má pre západný Balkán veľmi malú šancu nejaká vlastná cesta do Európy, t. j. pokus vytvoriť nejakú formu kooperatívnej regionálnej bezpečnosti, pretože väčšina krajín videla v Juhoslávii ohrozenie vlastnej bezpečnosti.
Ani regionálna bezpečnosť v širšom kontexte Paktu stability, ktorý otvára možnosti pre komunikáciu a výmenu názorov, ľudí i kapitálu, nemá dnes nijakú silnú podporu.
Chápe sa ako niečo, čo sa nanucuje zvonka. Navyše pristupuje strach niektorých krajín, že takýto kolektívny prístup by mohol spomaliť ich postup do euro-atlantických štruktúr.
Smerovanie a tempo približovania sa k Európe však bude určovať medzinárodné spoločenstvo, najmä členské krajiny EÚ.
Prípad “nového” Chorvátska by mohol ilustrovať možnosť zvratu vo vývoji a schopnosť medzinárodného spoločenstva rýchle zmeniť svoj názor v prípade pozitívnych demokratických zmien.
Nestabilná stabilita, ktorá vznikla v juhovýchodnej Európe, kontrolovaná medzinárodnými vojenskými silami, je určite lepší variant než vojny a etnické čistky. Bude si to vyžadovať určitý čas, než sa tieto krajiny začlenia do európskej bezpečnostnej architektúry. Je zrejmé, že bez vyriešenia tzv. juhoslovanskej otázky nemožno eliminovať potenciálnu krízu, ani rozvinúť nejakú formu kooperatívnej regionálnej bezpečnosti, ktorá by priviedla celú oblasť Balkánu do bezpečnej a stabilnej Európy.
Download full text in PDF format (140 kB)Autor príspevku je vedúcim projektu Macedónsko po desiatich rokoch – základy pre multietnickú bezpečnostnú doktrínu, ktorý realizuje mimovládna organizácia Skopje – Centrum strategických štúdií a dokumentácie. Ako sociológ sa sústreďuje na vzťahy medzi macedónskym a albánskym etnikom v Macedónskej republike. Pokladá ich za kľúčovú oblasť budúcej macedónskej spoločnosti.
Príspevok člení do troch častí. V prvej sa zaoberá úlohou mimovládnych organizácií, v druhej súčasným stavom macedónsko-albánskych vzťahov a v tretej zoznamuje čitateľa s projektom Macedónsko po desiatich rokoch: základy pre multietnickú bezpečnostnú doktrínu.
Prvú časť otvára konštatovaním, že aj keď mimovládne organizácie nie sú bezpodmienečnou podmienkou vyspelej demokratickej spoločnosti, tvoria jej významný prvok. Ak prijmeme predpoklad, že spoločnosť sa skladá z troch častí, ktoré predstavujú národ, politický systém a spoločenské štruktúry a organizácie, potom mimovládne organizácie plnia úlohu významného spoločenského fenoménu, ktorý spája spoločnosť.
Autor porovnáva charakter a poslanie mimovládnych organizácií v USA, západnej Európe a tých, ktoré pôsobia v strednej a východnej Európe. V západnej Európe majú viac sociologický rozmer, vo východnej humanitárno-psychologický.
Najmä mimovládne organizácie v USA sa spájali so širším hnutím, ktoré často bránilo ľudské práva jednotlivej osobnosti alebo skupiny, postavili sa proti diskriminácii nejakej menšiny. Presadzovali uplatňovanie určitého práva, ako napr. právo na existenciu, rovnoprávnosť pohlaví, právo na prácu, volebné právo atď. Skúsenosť s mimovládnymi organizáciami tohto typu Balkán prakticky nemá.
Keď P. Atanasov charakterizuje súčasnú spoločnosť na Balkáne, hovorí o neefektívnom parlamente, extrémne spolitizovanej verejnosti, o boji medzi politickými stranami, vízie ktorých nepresahujú horizont volieb. Stále existujú tabuizované problémy (napr. národnostná otázka), spoločenské štruktúry medzi sebou nedostatočne spolupracujú, existuje diskriminácia pohlav
í.Fungovanie spoločnosti podporujú štyri piliere: prvým je stabilný politický systém, druhým médiá a ich reflexia reality vrátane tlaku na transparentnosť, tretí tvoria, podľa autora, vzdelávací, zdravotnícky a sociálny systém. Štvrtý predstavujú mimovládne a dobrovoľné organizácie.
Úloha mimovládnych spoločností v macedónskej spoločnosti vzrastá. Mimovládne organizácie nastoľujú dôležité spoločenské otázky, formulujú problémy a podporujú ich riešenia. Významnú úlohu tu zohrávajú médiá, ktoré nielen informujú, ale aj vychovávajú a vzdelávajú spoločnosť. Dôležitým faktorom sú rozličné formy tlaku, ktorý mimovládne organizácie vyvíjajú na štát. Záslužnou oblasťou ich činnosti je vypracúvanie analýz, ktorých autormi sú významné osobnosti. Mimovládne organizácie tak sprostredkúvajú poznatky a skúsenosti o najcitlivejších problémoch, čím sa stávajú akýmsi druhom strediska strategických výskumov. Dôležitá je úplná sloboda a nezávislosť v prezentácii postojov. Ďalšou oblasťou aktivít je pomoc jednotlivcom, skupinám i celým regiónom. Ide o aktivity humanitárnych organizácií či už vo forme materiálnej pomoci (oblečenie, potraviny, ubytovanie) alebo linky SOS, ochrany diskriminovaných osôb atď.
Príspevok sa zaoberá otázkou, ako môžu mimovládne organizácie pôsobiť pri predchádzaní, resp. zvládnutí etnických konfliktov.
Autor je presvedčený, že odpoveď je veľmi jednoduchá – ak chceme predchádzať etnickým konfliktom, mimovládne organizácie musia splniť tri úlohy: po prvé, musia o probléme hovoriť, po druhé, vyvíjať tlak na politické štruktúry, aby sa problémom zaoberali, a čo je najdôležitejšie, musia sa pokúsiť nájsť riešenie, vytvoriť alternatívy a ponúknuť ich verejnosti.
Za veľmi dôležitú autor pokladá domácu provenienciu mimovládnych organizácií. Nie je to iba otázka lepšieho pochopenia problémov, ale aj väčšej citlivosti, vnímavosti a väčšej dôveryhodnosti zo strany obyvateľstva. Skúsenosť so zahraničnými organizáciami najmä z posledných piatich rokov ukazuje, že domáca verejnosť pochybuje o tom, či sa zameriavajú na najdôležitejšie otázky. Zahraničné organizácie síce obyčajne majú k dispozícii viac finančných prostriedkov, ale často sa sústreďujú len na krátkodobé projekty.
Jednou z najcitlivejších oblastí, ktorá si vyžaduje aktívne pôsobenie mimovládnych organizácií je národnostná problematika. V tomto bode prichádzame k druhej časti príspevku, a to k macedónsko-albánskym vzťahom, o ktorých sa diskutuje na všetkých úrovniach spoločnosti.
Keď hovoríme o macedónskej mnohonárodnej spoločnosti, máme na mysli dve najväčšie etnické skupiny, ktoré žijú v Macedónsku – etnických Macedóncov (predstavujú 67 % obyvateľstva) a etnických Albáncov (23 % populácie; zostávajúcich 10 % tvoria Turci, Rómovia, Srbi a ďalší).
Macedónci a Albánci majú rozdielnu kultúru, jazyk, náboženstvo a úroveň hospodárskeho rozvoja. Táto rozdielnosť vytvára predsudky a spôsobuje problémy. Macedónsko čelí problémom národnostného napätia od roku 1991, keď získalo nezávislosť.
Rozdiely medzi etnikami vytvárajú priestor pre etnickú neznášanlivosť, a to najmä zdôrazňovaním etnicky “čistého” priestoru. Vzťahy medzi Macedóncami a Albáncami ako vzťahy medzi dominantnou a menšinovou národnostnou skupinou sú stálym zdrojom frustrácií najmä na strane Albáncov. Tieto vzťahy ovplyvňuje viacero faktorov, ako napr. heterogénnosť, neznalosť a neinformovanosť, bariéry komunikácie i priame súperenie. Zatiaľ čo heterogénnosť zdôrazňuje rozdiely a výsledkom je konflikt obyčajov, zvyklostí, štýlov a ideológií, ktoré priamo vedú k nezhodám, bariéry v komunikácii bránia tomu, aby sme získavali poznatky o druhej skupine. Dôsledkom sú predsudky.
Macedónci sa obávajú, že Albánci majú dlhodobý plán destabilizovať štát, oddeliť sa od Macedónska, zatiaľ čo Albánci si myslia, že sú “druhotriednymi občanmi” a že ich práva sú veľmi ohraničené. Želanie Macedóncov zachovať status quo je ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje pretrvávanie protialbánskych predsudkov.
Napriek oficiálne podporovanej štátnej politike etnickej koexistencie a tolerancie je etnické napätie konštantou macedónsko-albánskych vzťahov v priebehu celého minulého desaťročia.
Macedónsku republiku charakterizuje autor ako ideálny základ vzniku a existencie národnostných predsudkov, a to z niekoľkých dôvodov. Vytváranie etnicky čistých dedín, miest a spoločností predstavuje nebezpečný antipód integrácie a znamená hrozbu existencie dvoch paralelných svetov, kde žijú “čistí jednotlivci a skupiny”. Tento proces v podmienkach obmedzených ekonomických zdrojov ustavične generuje nové predsudky.
V Macedónsku neexistuje vynútená, zákonom zavedená segregácia; tá je prejavom vôle, slobodného rozhodnutia Macedóncov a Albáncov, ktorí na základe vzájomného tichého dohovoru žijú v oddelených, izolovaných spoločenstvách (oddelené školy, obytné štvrte, súkromné spoločnosti atď.). Vzájomná izolácia sa praktizuje aj na mikroúrovni medziľudských vzťahov, keď sa členovia oboch komunít navzájom vyhýbajú užším osobným kontaktom. Je nebezpečenstvo, že tieto oddelené jednotlivé kultúry budú viesť v macedónskej spoločnosti k väčšej izolácii, ba dokonca k vytvoreniu geta.
Za proklamáciami k tolerancii na najvyššej úrovni spoločnosti leží svet netolerancie.
Výskumy procesu komunikácie medzi Macedóncami a Albáncami ukazujú, že najväčší problém spočíva v rozdielnosti náboženstva, jazyka a hodnôt.
Rozdielnosť náboženstva treba rešpektovať, to sa nedá zmeniť. Zložitejšia je situácia v jazykovej oblasti, kde absentuje dobrá vôľa na oboch stranách a vlastné predstavy, aké nároky sú opodstatnené, sa diametrálne líšia. Autor pritom uznáva, že v posledných desiatich rokoch macedónska strana málo urobila pre zlepšenie vzdelávania Albáncov, najmä pokiaľ ide o najvyššiu úroveň vzdelávania.
Problém jazyka otvára problém komunikácie v spoločnosti a otázku systému hodnôt.
P. Atanasov si myslí, že spoločný záujem by mal viesť k spoločným hodnotám, ktoré by vyústili do spoločných cieľov. Prvou hodnotou by mala byť Macedónska republika ako štát, ktorý patrí všetkým svojím občanom; druhou macedónsky jazyk – nie ako jazyk väčšiny, ale ako jeden z najdôležitejších nástrojov komunikácie, ako nástroj integrácie, hľadania spoločných hodnôt. Tretiu spoločnú hodnotu by predstavovalo posilnenie demokratizačných procesov ako rámca prosperity. Štvrtou hodnotou by bola podpora, pestovanie rozdielov, ktoré by sa pokladali za prednosť, nie za nedostatok.
Autor varuje, že ak by Macedónci a Albánci pokračovali doterajším spôsobom, dostanú sa do dvoch navzájom absolútne izolovaných svetov a Macedónsko sa neintegruje do Európy. Nik však nemôže vyčítať Macedóncom, že podporujú súčasný stav, a nik nemôže obviňovať Albáncov, že požadujú pre seba viac práv. Na otázku “čo robiť?” odporúča vytvoriť rovnaké príležitosti pre účasť v štátnej administratíve, budovať integrované školské programy a rozvinúť mediálnu podporu rozdielov.
Nejestvuje alternatíva asimi
lácia alebo pluralizmus. Jedinou voľbou je pluralizmus ako oblasť prebojúvania spoločných hodnôt a spoločných cieľov, spoločných záujmov so zreteľom na vlastnú identitu a kultúrne dedičstvo.Druhú časť príspevku končí autor tézou, že pokiaľ ide o integráciu Albáncov do macedónskej spoločnosti, mala by sa realizovať prostredníctvom politických a ďalších spoločných štátnych inštitúcií – to bude najlepší spôsob integrácie, ktorý by vznikol spoločným úsilím oboch etník. Macedónci by sa mali podieľať na integrácii vo väčšej miere, a to nie z povinnosti, ale pre spoločný záujem celej krajiny.
Tretiu časť príspevku predstavuje prezentácia projektu Macedónsko po desiatich rokoch: základy mnohonárodnej bezpečnostnej doktríny. Projekt, ktorý sa bude realizovať v období január až október 2001, sa sústredí na štúdium macedónskeho mnohonárodného sociálneho, politického a bezpečnostného modelu.
Časť venovaná sociálnemu modelu sa bude zaoberať interpretáciou a vzájomnými vzťahmi troch základných predsudkov modernej spoločnosti, a to národnostným problémom, triednou príslušnosťou a problémom rovnosti pohlavia.
Predmetom záujmu bude aj fenomén multikulturalizmu a problematika komunikácie. Autor tvrdí že v procese budovania moderného štátu sa veľké úsilie venuje komunikácii medzi rozličnými etnickými skupinami. V istom zmysle možno povedať, že Macedónska republika je jediná fungujúca mnohonárodnostná demokracia na Balkáne.
Pracovná téza tejto časti znie – vytvorenie multietnickej alebo multikultúrnej spoločnosti.
Časť, ktorá sa bude zaoberať macedónskym politickým modelom, sa bude koncentrovať na štruktúru a úroveň ľudských zdrojov v najvýznamnejších politických stranách a ich vzťahy s politickými inštitúciami a mimovládnymi organizáciami.
Odpoveď na otázku, či je macedónska spoločnosť dostatočne silná, aby paralyzovala etnické napätia v politickej sfére, súčasne naznačí riešenie pracovnej tézy – etnická alebo občianska demokratická spoločnosť.
Problematika bezpečnostného modelu bude zahrnovať identifikovanie bezpečnostných hrozieb, ale aj spoločných hodnôt a záujmov pri budovaní novej bezpečnostnej štruktúry.
Ťažiskom budú bezpečnostné výzvy, ktorým musí Macedónska republika čeliť, predovšetkým vnútorná hrozba destabilizácie.
V scenároch sa uvažuje o národnostných konfliktoch, ktorých dôsledkom je vnútorný konflikt väčšieho rozsahu, čo môže zapríčiniť regionálnu nestabilitu. Pracovná alternatíva je formulovaná ako vytvorenie krehkej, slabej alebo stabilnej spoločnosti
Hlavným cieľom projektu je analyzovať macedónsku prax a vytvoriť osobitný teoretický model, ktorý vychádza z macedónskej spoločnosti ako multietnického, sociálneho, politického a bezpečnostného modelu, ktorý by bol vodidlom na integráciu menšín do “narušenej” spoločnosti prechodného obdobia.
Projekt pravdepodobne potvrdí všeobecnú hypotézu, že pri tvorbe uceleného spoločensko-politického systému Macedónsko v súčasnosti dostatočne neuplatňuje pozitívnu skúsenosť a prax. Nebezpečným dôsledkom môže byť na národnostnom princípe sociálne a politicky rozdelená spoločnosť, čo by sa odrazilo v hodnotovom systéme a v bezpečnosti.
Riešitelia sa pokúsia navrhnúť opatrenia pre oblasť fungovania mnohonárodnej spoločnosti v období transformácie spoločensko-politického a ekonomického života.
Download full text in PDF format (156 kB)
Download full text in PDF format (96 kB)
Electronic Library of Scientific Literature - © Academic Electronic Press