Electronic Library of Scientific Literature
Electronic Library of Scientific Literature
Vol. VII / No 4 / 1998
Politická evolúcia v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré napriek zložitým podmienkam uskutočnili nebývalé reformy autoritatívnych politických režimov a centrálne plánovanej ekonomiky, bola jedným z najpozitívnejších vývojových trendov 90.-tych rokoch. Ako sa potvrdilo v nedávnych voľbách Slovensko nie je žiadnou výnimkou z tohto procesu. Ako osoba, hlboko zainteresovaná v Slovensku a jeho politickej evolúcii, vítam takýto vývoj. Výsledky v reformnom procese majú priamy dopad na zahraničnú a bezpečnostnú politiku v regióne, pričom stále viac a viac krajín sa snaží urovnať svoje vzťahy s bezprostrednými susedmi a zapojiť sa do širšej medzinárodnej spolupráce predovšetkým v rámci európskych a euroatlantických inštitúcií. Jednou z týchto inštitúcií je aj NATO. Ako stelesnenie transatlantických väzieb je však NATO viac než iba bezpečnostná poistka pre jeho členské štáty. V dnešnej novej Európe NATO zohráva aktívnu úlohu v pomoci štátom strednej a východnej Európy, v naplnení ich legitímnych bezpečnostných potrieb. Z týchto dôvodov NATO okrem svojej základnej úlohy kolektívnej obrany prijalo nové výzvy a misie k zabezpečeniu bezpečnosti v širšej Európe. Po páde berlínskeho múru NATO ponúklo priateľskú ruku svojim bývalým ideologickým protivníkom. V r. 1991 bola vytvorená Severoatlantická rada pre spoluprácu (NACC), čím pôsobenie NATO získalo novú dimenziu partnerstva a spolupráce vo vzťahoch s krajinami strednej a východnej Európy. V tomto trende NATO ďalej pokračovalo a v r. 1997 bola vytvorená Euroatlantická partnerská rada (EAPC), ktorá nahradila NACC. Celkom nedávno na ministerskom zasadnutí EAPC 9. 12. 1998 bol prijatý nový Akčný plán na r. 1999-2000. V rámci tohto plánu sa v Bratislave začiatkom r. 1999 koná odborný seminár, ktorého úlohou bude posunúť tento proces dopredu. Vlajkovou loďou spolupráce NATO a partnerských štátov zostáva program Partnerstvo za mier (PZM) začatý NATO v r. 1994. V rámci PZM okolo tridsať krajín euro-atlantického priestoru je spojených do siete konzultácií o bezpečnostných otázkach, krízovom manažmente regionálnej spolupráce a humanitárnej pomoci pri prírodných katastrofách. Slovensko od prvých dní patrilo medzi najaktívnejších účastníkov PZM a vybudovalo si bohatý individuálny partnerský program s NATO. Cieľom tejto spolupráce je zabezpečenie schopnosti úzkej spolupráce v mierových operáciách a krízovom manažmente vrátane humanitárnej spolupráce a pomoci pri živelných pohromách. Tu Slovensko preukázalo svoju rozhodnosť účinne prispieť k PZM, pripravujúc jednotku rýchleho nasadenia pre budúce mierové operácie. Slovenská republika bola taktiež aktívna v oblasti vojenskej spolupráce a podujatiach civilného plánovania. Význam a vzájomná výhodnosť spolupráce sa najzreteľnejšie preukázali pri formovaní Stabilizačných síl v Bosne a Hercegovine (SFOR), v ktorom PZM zohralo dôležitú úlohu pre hladkosť celej operácie. Zjednotením vojakov z vyše 30-tich krajín do akcie pod vedením NATO sa zabránilo hrozbe predchádzajúcich balkánskych kríz - ich prerastaniu do širokého konfliktu. Slovensko sa na spolupráci v Bosne zúčastnilo vo forme civilno-vojenskej spolupráce (CIMIC), ktorá má za úlohu podporu dlhodobej konsolidácie krajiny a oznámilo, že zvažuje ponuku dodatočných síl. Ako EAPC, tak aj PZM majú dôležitú úlohu v predchádzaní konfliktom, čo sa v praxi preukázalo počas konzultácií v priebehu krízy v Kosove, kde Albánsko a bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko využili možnosti existujúcich mechanizmov konzultácií s NATO.
Dôležitou súčasťou nového NATO je prijímanie nových členov s cieľom rozšíriť v Európe unikátne pásmo bezpečnosti a stability. Na Madridskom summite 1997 sme pozvali Poľsko, Maďarsko a Česko, aby sa pripojili k Aliancii. Všetky tri krajiny si jasne uvedomujú svoje záväzky a povinnosti, ktoré pre nich vyplývajú z členstva v NATO a preukázali bez zakolísania svoju plnú pripravenosť zhostiť sa týchto úloh. Hlavnou myšlienkou rozširovania Aliancie je, aby väčšie NATO bolo aj silnejším NATO-m. Väčšie NATO zároveň znamená i kooperatívnejšiu Európu. Rozhodnutie o rozšírení NATO a ponechanie otvorených dverí pre ďalšie krajiny strednej a východnej Európy podporilo v nich snahu urýchliť potrebné politické, ekonomické a vojenské reformy a vôľu prekonať starú nedôveru a vytvoriť dobré susedské vzťahy v regióne. Slovensko preukázalo svoju oddanosť myšlienke integrácie a slovenskí predstavitelia v rámci zintenzívneného dialógu viac krát zdôrazňovali v Severoatlantickej rade svoju pripravenosť prevziať na seba úlohy a zodpovednosť vyplývajúcu z členstva v NATO. Zároveň, ako zdôraznili počas nedávnych stretnutí v Severoatlantickej rade predseda vlády SR M. Dzurinda a minister zahraničných vecí E. Kukan, Slovensko obnoví maximálne úsilie na ceste reformy ozbrojených síl. Hlavy štátov a vlád Aliancie sa budú zaoberať rozširovaním NATO na nadchádzajúcom stretnutí vo Washingtone v apríli 1999. Prípravné stretnutie ministrov zahraničných vecí NATO v decembri 1998 prijalo rozhodnutie vypracovať obsažný balík, ktorý zabezpečí rozširovací proces, uvedie do praxe politiku otvorených dverí a podčiarkne snahu Aliancie pomôcť záujemcom dosiahnuť štandardy NATO. Medzičasom Aliancia pokračuje v rozširovaní aktivít, ktoré môžu využiť partnerské krajiny ako napríklad Slovensko v zlepšení svojej prípravy. Napríklad, ponuka spolupráce v rámci PZM v súčasnosti zahŕňa možnosť účasti partnerských krajín na politických konzultáciách a rozhodovacom procese, veliteľských rozhodnutiach a operačnom plánovaní mierových, resp. krízových operácií pod vedením NATO. Krajiny PZM získali tiž možnosť užšej spolupráce pri obrannom plánovaní NATO.
Aliancia je zameraná na zaistenie čo najširšieho rámca pre euroatlantickú bezpečnostnú spoluprácu, čo v praxi znamená budovanie nových vzťahov s Ruskou federáciou. Podpisom Zakladajúcej zmluvy medzi NATO a RF v máji 1997 sa otvorila nová éra vzájomných vzťahov. Vzájomné vzťahy boli inštitucionalizované vytvorením Stálej partnerskej rady (PJC), kde obe strany konzultujú vojenské aj civilné aspekty bezpečnostných otázok obojstranného záujmu. Prínos PJC sa jasne preukázal v zložitej situácii, v ktorej NATO a Rusko riešili otázky spojené s krízou v Kosove. Napriek tomu, že nebola dosiahnutá zhoda vo všetkých otázkach, NATO a Rusko pokračujú vo výmene názorov a vzájomne počúvajú partnerove obavy a výhrady. Prirodzene PJC pokrýva širšie okruhy otázok, než len krízu na Balkáne. Dôležitým bodom rokovaní na tomto fóre sú otázky nešírenia zbraní hromadného ničenia, jadrová bezpečnosť, mierové operácie a krízový manažment. Rusko otvorilo svoju misiu pri NATO vedenú veľvyslancom, ako i vojenského predstaviteľa pri Veliteľstve NATO v Bruseli.
Osobitné vzťahy NATO s Ukrajinou odrážajú kľúčovú úlohu stabilnej, nezávislej a prosperujúcej Ukrajiny nielen pre svojich susedov, ale i pre celoeurópsku bezpečnosť. Na Madridskom summite bola podpisom charty NATO-Ukrajina formalizovaná vzájomná spolupráca v širokej škále bezpečnostných otázok. Implementáciou charty bola poverená Komisia NATO-Ukrajina. Začiatkom r. 1998 bola vytvorená Spoločná pracovná skupina pre vojenskú reformu a Ukrajina vyhlásila Štátny program spolupráce s NATO do r. 2001. Všetko uvedené úsilie je zamerané na pomoc Ukrajine pri hľadaní svojho správneho miesta ako dôveryhodného partnera a spoľahlivého suseda.
Všetky vyššie spomenuté aktivity spolu s dialógom NATO s krajinami južného Stredomoria sú súčasťou hlavného úsilia NATO v 90.-tych rokoch - zaistenia mierového poriadku v širšom európskom priestore pomocou siete partnerských vzťahov. Tak ako sa mení strategické prostredie, bude sa meniť i NATO. Naše 50. výročie je viac než len oslavy dosiahnutých výsledkov - bude aj príležitosťou vytýčiť cestu pre NATO do budúceho storočia. Máme znamenitú príležitosť podčiarknuť, že všetky krajiny euroatlantického priestoru sa môžu zúčastniť na tomto novom bezpečnostnom poriadku, nikto nie je vopred vylúčený a každý môže prispieť svojím dielom. 21. storočie sa môže zapísať do dejín ako storočie mieru v Európe, ak si to budeme skutočne želať.
pp. 5-14
Kozyrevova doktrína
Na rozpad východného bloku, Sovietskeho zväzu a na ukončenie bipolárneho konfliktu muselo Rusko reagovať v zásadne zmenených geopolitických podmienkach. Podstatu zahraničnej politiky prvého ministra zahraničných vecí RF Andreja Kozyreva vo vzťahu k strednej Európe by bolo možné zhrnúť nasledovne: Rusko sa musí vyhnúť medzinárodnej izolácii; môže sa jej vyhnúť iba tak, že sa bude približovať k bezpečnostným štruktúram Západu paralelne s krajinami strednej Európy; v tomto procese nesmie byť dopustená prednosť krajín SVE; zároveň je potrebné presadiť vytvorenie paneurópskeho bezpečnostného systému v priestore od Atlantiku po Ural, ktorému bude podriadené NATO, ako i princíp, že Rusko musí byť integrálnou súčasťou akéhokoľvek inštitucionalizovaného bezpečnostného systému v Európe. Vývoj medzinárodnej situácie, ktorý nebude v súlade s týmito zásadami, bude znamenať nové rozdelenie a konfrontáciu v Európe.
Kozyrevova zahraničná politika vychádzala zároveň z presvedčenia, že Rusko bude schopné znova postupne získať štatút svetovej veľmoci, opierajúc sa o strategické partnerstvo so Spojenými štátmi americkými. Rusko zostávalo jadrovou veľmocou a bolo presvedčené, že Spojené štáty budú potrebovať v Európe silné a stabilné Rusk pokračujúce na ceste demokratických reforiem, ktoré bude schopné byť reálnym partnerom, prinajmenšom v procese a kontrole medzinárodného odzbrojenia a v perspektíve i globálnej bezpečnosti. Politika Bushovej i Clintonovej administrácie bola v uvedenom období skutočne rusocentristická a diskusia o rozširovaní NATO smerom na východ sa viedla viac v diplomatických a expertných kuloároch, než bola predmetom reálnej politiky. Spojené štáty tým, že vyvíjali nátlak na Ukrajinu, Kazachstan a Bielorusko v súvislosti s odovzdaním jadrových hlavíc Rusku na základe Lisabonského protokolu k zmluve START 1 z roku 1992, utvrdzovali Moskvu v presvedčení o správnosti zvolenej zahraničnej línie.
Dôsledky ruskej krízy 1993 pre zahraničnú politiku a proces rozširovania NATO
Postupnú zmenu v „rusocentristickej" americkej politike je možné badať od konca roku 1993 v dôsledku vnútorných dramatických udalostí v Moskve v septembri-októbri 1993, keď prezident Jeľcin vyhlásil výnimočný stav a s ozbrojenou podporou armády potlačil opozičný parlament. V Rusku -po prijatí novej ústavy v referende 12. decembra 1993 - bol nastolený autokratický prezidentský režim (s marginálnou úlohou parlamentu). Parlamentné voľby vyhrala radikálne nacionalistická LDSR Vladimíra Žirinovského. Ukázalo sa, že Rusko nie je schopné v transformácii napredovať takým spôsobom, aby sa v strednodobom výhľade stalo plne hodnotovo i záujmovo kompatibilnou súčasťou Západu. Demokracia v Rusku sa musela brániť krajne nedemokratickými prostriedkami. Úloha a možnosti Kozyrevovho ministerstva pri formulovaní a realizovaní zahraničnej politiky RF po jeseni 1993 sa zásadným spôsobom zmenšili. Oveľa väčší priestor v tvorbe ruskej zahraničnej politiky, než tomu bolo v rokoch 1992-1993, získali predstavitelia tzv. silových rezortov. Prvým signálom významného posunu v zahraničnej politike sa stal list prezidenta Jeľcina hlavám západných krajín z 30. septembra 1993, v ktorom zásadne odmietol plány na rozširovanie NATO o krajiny SVE a namiesto toho navrhol, aby bezpečnosť krajín SVE bola garantovaná spoločne NATO a Ruskom. V uvedenom období, ktoré podstatne ovplyvnilo ďalší vývoj vnútornej, ale aj zahraničnej politiky RF, bola schválená nová vojenská doktrína. Posledná naznačila kvalitatívne nové smerovanie ruského prístupu k vlastnej, ako aj európskej bezpečnosti.
Po ruskej jeseni 1993 diskusia o rozširovaní NATO nadobudla nový rozmer, pretože medzinárodné spoločenstvo už malo dočinenia s „novým" Ruskom. V januári 1994 na summite NATO bol schválený program Partnerstvo za mier, ktorý vytvoril rámec pre reálny vojensko-politický dialóg medzi Alianciou a uchádzačmi o členstvo. Prezident USA Bill Clinton na summite vyhlásil, že otázka o rozšírení NATO už nestojí viac v podobe „či", ale „kedy". Hodnotiac spätne obdobie americkej politiky vo vzťahu k Rusku v rokoch 1992-1993, hovorca State Departementu Nicholas Burns poznamenal, že „najväčším omylom Bushovej a Clintonovej administrácie voči novým nezávislým štátom bývalého Sovietskeho zväzu bolo príliš dlhé zotrvávanie na rusocentristických pozíciách namiesto rozvoja dôležitých vzťahov s Ukrajinou a inými republikami".
Roky 1994-1995 neboli úspešné pre implementáciu Kozyrevovej doktríny vo vzťahu ku krajinám SVE napriek tomu, že Slovensko vypadlo z prvej vlny integrácie do západných štruktúr. Rusko nedokázalo zastaviť proces rozširovania NATO a presadiť vlastnú víziu európskej bezpečnosti i paralelné priblíženie sa k západným štruktúram spolu s krajinami SVE.
Primakovova doktrína
V dvoch oblastiach - postsovietsky priestor a stredná Európa - bola Primakovova politika plne porovnateľná s tým, čo sformulovalo a o čo sa snažilo ruské ministerstvo zahraničných vecí za jeho predchodcu. Existujú však prinajmenšom dva zásadné rozdiely (jeden v domácom postavení a druhý v globálnej stratégii) medzi prvými dvoma ministrami zahraničných vecí Ruskej federácie v postsovietskych podmienkach: 1. Primakov bol schopný pre svoj rezort získať znovu to, čo Kozyrev stratil po jeseni 1993 - obnovil pozície ministerstva zahraničných vecí pri tvorbe ruskej zahraničnej politiky; 2. Kozyrev i Primakov zdieľali spoločný cieľ v zahraničnej politike: obnoviť postavenie Ruska vo svetovej politike, ktoré by bolo porovnateľné s predošlým postavením Sovietskeho zväzu. Avšak zásadný rozdiel medzi nimi spočíval v chápaní prostriedkov dosiahnutia tohto cieľa. Zatiaľ čo Kozyrev videl tento prostriedok v ustanovení strategického partnerstva so Spojenými štátmi, Primakov ho uzrel v pravom opaku: „Rusko sa musí stať aktívnym aktérom medzinárodného diania na celom svete - strednom Východe, Ázii a všade inde - práve tak, ako to bolo na konci sovietskej éry. Ruská zahraničná politika musí obhájiť ruské národné záujmy a čeliť vývoju medzinárodných vzťahov smerom k sformovaniu unipolárneho sveta pod komandovaním USA."
Primakovova politika vychádza z tézy, že Rusko síce nemôže dosiahnuť aktuálne vedúce postavenie Spojených štátov vo svetovej politike, môže však významným spôsobom prispieť k tvorbe tzv. multipolárneho sveta, ktorý obnoví postavenie Ruska ako jedného z centier svetovej politiky. Medzi „póly" svetovej politiky, ktoré by sa mali podieľať na rozdelení svetovej moci, ruský minister zahraničných vecí rátal Európsku úniu, Čínu, Japonsko, ASEAN (juhovýchodná Ázia), Latinskú Ameriku a, prirodzene, Spojené štáty a Rusko (vrátane SNŠ). Primakovova verzia multipolárneho sveta, pre ktorú si získal takmer absolútnu politickú podporu doma - na rozdiel od svojho predchodcu, ktorý nebol schopný získať takúto podporu pre strategický rozvoj vzťahov s USA - poslúžila ako zdôvodnenie pre politiku zblíženia Ruska s Čínou, Iránom a Irakom v priebehu roku 1996. Primakovova politika podľa Ariela Cohena predstavuje výzvu pre Spojené štáty minimálne v dvoch strategicky významných oblastiach - Perzskom zálive a Taiwanskej úžine. Okrem toho, „Primakov sa snaží dosiahnuť exkluzívne postavenie Ruska na Kaukaze a v strednej Ázii, podporuje nevyhnutnosť integrácie krajín SNŠ s Ruskom, je stúpencom únie s Bieloruskom a presadzuje použitie sily v regióne bývalého ZSSR". Primakovovu doktrínu, podľa Cohena, by bolo možné definovať ako „politiku snažiacu sa o zníženie sily a vplyvu Spojených štátov a zároveň zvýšenie sily a vplyvu Ruska na strednom Východe a v Eurázii".
Podľa Primakova existovali dve hlavné otázky napätia vo vzťahoch so Západom: rozširovanie NATO a prístup Západu k integračným procesom v rámci SNŠ. Primakovova „stredoeurópska" politika bola tak v rokoch 1996-1997 sústredená predovšetkým na otázku rozširovania NATO.
Kompromis medzi Ruskom a NATO a jeho dôsledky pre strednú Európu
V prvej polovici roku 1997 sa uskutočnili rokovania medzi NATO a Ruskom o rozšírení Aliancie, ktoré vyústili do podpísania Zakladajúceho aktu 27. mája 1997 v Paríži. Ich výsledok je možné zhrnúť nasledovne:
Rusku sa nepodarilo presadiť podpísanie klasickej medzinárodnej zmluvy, ktorá by obsahovala paragrafované formulácie článkov, podmienok, záväzkov a práv, presné vymedzenie doby platnosti a pod. Na druhej strane ani NATO nedosiahlo to, čo pôvodne chcelo - prijatie iba spoločného prehlásenia alebo dokumentu v podobe Charty. Kompromis bol nájdený prijatím Zakladajúceho aktu, ktorý bol inšpirovaný formou Helsinského aktu z roku 1975. Záväznosť ustanovení Zakladajúceho aktu bola potvrdená podpismi najvyšších predstaviteľov 16 členských krajín NATO a ruského prezidenta Borisa Jeľcina 27. mája 1997 v Paríži, podobne ako sa to stalo i v Helsinkách v roku 1975.
Rusko nezískalo právo veta na rozhodnutia NATO týkajúce sa otázok európskej bezpečnosti. V texte je doslovne uvedené: „Ustanovenia tohto aktu nenadeľujú NATO alebo Rusko, v žiadnom prípade, právom veta na činnosť jednej alebo druhej strany, ani z nich nevyplýva žiadne obmedzenie práva NATO alebo Ruska na nezávislé rozhodovanie a aktivity." Na strane druhej celá II. časť textu aktu stanovuje podrobný mechanizmus konzultácií, zriadenie a fungovanie Stálej spoločnej Rady NATO-Rusko, ktorý garantuje Rusku - minimálne - konzultatívnu účasť na rozhodovaní o otázkach európskej bezpečnosti prijímaných NATO. Javier Solana tento kompromis vystihol presne, keď uviedol: „Rusko nebude môcť blokovať vlastné rozhodnutia NATO. Rusko však môže očakávať, že NATO seriózne vypočuje a zoberie do úvahy jeho legitímne záujmy."
Rusku sa nepodarilo dosiahnuť zo strany NATO výslovne sformulovaný záväzok, že prvá vlna rozšírenia NATO bude zároveň i poslednou. Naopak, v texte aktu sa otázka ďalšieho rozširovania NATO priamo prakticky ani len nespomína. Zato Madridská deklarácia NATO, ktorej predchádzalo podpísanie aktu, deklaruje v článku 8: „Znovu potvrdzujeme, že NATO zostáva otvorené pre nových členov v súlade s článkom 10 Severoatlantickej zmluvy. Štáty, ktoré prejavili záujem o členstvo, ale dnes neboli pozvané na začatie rozhovorov o pristúpení, zostávajú v úvahe pre členstvo v budúcnosti. Aliancia očakáva, že v najbližších rokoch pozve na rokovania o pristúpení ďalšie štáty, ktoré si to budú želať a budú schopné prevziať zodpovednosť a povinnosti vyplývajúce z členstva..." Druhá polovica tej istej vety však znie: „...pričom NATO zváži, či by pristúpenie týchto štátov poslúžilo všeobecným politickým a strategickým záujmom Aliancie a či by ich pristúpenie posilnilo všeobecnú európsku bezpečnosť a stabilitu." Inými slovami, Madridská deklarácia neobsahuje žiadnu pasáž, ktorá by výslovne stanovovala, že proces rozširovania NATO bude nevyhnutne a skutočne pokračovať. Ten istý článok obsahuje i nasledujúcu vetu: „...s cieľom posilnenia všeobecnej bezpečnosti a stability v Európe, ďalšie kroky v uskutočňovanom procese rozširovania Aliancie musia zohľadniť bezpečnostné záujmy všetkých Spojencov."
K úspechu ruskej diplomacie je možné zarátať prihlásenie sa Aliancie k záväzku nerozmiestniť na území nových členov jadrové zbrane: „Členské štáty NATO znova potvrdzujú, že nemajú žiadny zámer, žiadny plán a žiadnu príčinu, aby umiestnili na území nových členov jadrové zbrane, ani žiadnu potrebu zmeniť akýkoľvek aspekt jadrovej politiky a nepredpokladajú akúkoľvek potrebu urobiť tak v budúcnosti." Nie tak jednoznačný úspech, aspoň čo sa týka priamych formulácii v texte Zakladajúceho aktu, dosiahlo Rusko pri požiadavkách na stanovenie obmedzení operačných jednotiek NATO a využitia existujúcej vojenskej infraštruktúry v nových členských krajinách. Je potrebné zdôrazniť, že najväčšiu spokojnosť na ruskej strane vyvolalo prijatie spoločného záväzku pristúpiť k dôkladnej revízii Zmluvy o konvenčných silách v Európe (CFE), ktorá by zohľadnila novú bezpečnostnú situáciu v Európe vrátane existencie rozšíreného NATO. Jevgenij Primakov ešte pred začatím rozhovorov v januári 1997 podmienil touto skutočnosťou vôbec možný súhlas Ruska s podpisom dohody s NATO. Počas návštevy Madeleine Allbrightovej v Moskve na začiatku mája 1997 sa strany dohodli na tom, že „všetky ostávajúce problémy sa zaväzujú riešiť prostredníctvom modernizácie CFE" (kurz. - autor). V tejto súvislosti sa M. Allbrightová vyjadrila, že „USA už ustúpili Rusku vo všetkom, v čom bolo možné ustúpiť".
Revíziou CFE Rusko sleduje dva zásadné ciele súčasne. Zníženie limitov počtov konvenčných zbraní osobitne pre každú európsku krajinu by predovšetkým znamenalo, že NATO nebude môcť umiestniť v nových členských krajinách významné vojenské sily. V dohode o limitoch konvenčných síl pre ČR, Poľsko a Maďarsko by tak bolo možné vlastne stanoviť presné limity pre dislokáciu „cudzích" (t. j. NATO) jednotiek na ich územiach. Ďalej, vzhľadom na to, že NATO na rozdiel od VZ existuje i naďalej, Moskva chce v revízii CFE zachovať i limity konvenčných síl pre „skupiny štátov". V tomto prípade by bolo otázne akékoľvek ďalšie rozširovanie NATO o nové krajiny. Vstup každej ďalšej krajiny by totiž automaticky predpokladal ďalšiu revíziu CFE. V opačnom prípade by musel každý nový člen NATO podstatným spôsobom obmedziť stavy svojej konvenčnej výzbroje, čo by samozrejme zákonite znížilo jeho schopnosti prispieť k obrannému potenciálu Aliancie, a, prirodzene, aj záujmu Aliancie o takého člena. Zakladajúci akt naznačuje, v akom smere by mala napredovať revízia CFE: „Členské krajiny NATO a Rusko zdôrazňujú, že zmluvné štáty CFE musia udržiavať iba také vojenské kapacity, individuálne alebo v spojení s inými, ktoré sú adekvátne ich legitímnym bezpečnostným potrebám, berúc do úvahy ich medzinárodné záväzky vrátane zmluvy CFE."
Rozhovory medzi Ruskom a NATO o jeho rozšírení na východ sa podpisom Zakladajúceho aktu neskončili a pokračujú ďalej v rokovaniach o adaptácii zmluvy CFE. Podpis Zakladajúceho aktu nemožno hodnotiť ako jednoznačné víťazstvo diplomacie žiadnej zo strán. Existuje však niekoľko zásadných skutočností, ktoré hovoria skôr v prospech ruskej diplomacie - z pohľadu tých krajín SVE, ktoré sa nestanú členmi NATO v prvej vlne - napriek tomu, že nedosiahla pri podpise Zakladajúceho aktu splnenie všetkých svojich pôvodných požiadaviek. NATO sa síce podarilo získať „nepriamy" ruský súhlas s prvou vlnou rozšírenia, vyšlo však v ústrety globálnym ruským požiadavkám, ktoré vracajú Rusko na kvalitatívne novej úrovni do bezpečnostnej agendy Európy po ukončení studenej vojny a po rozpade ZSSR. Ďalšie rozširovanie NATO, ak sa vôbec nejaké uskutoční, bude prebiehať v oveľa prepletenejšej pavučine európskych bezpečnostných záväzkov, než to bolo doteraz. Okrem toho sa Primakovovi v Zakladajúcom akte podarilo oddeliť vzťahy Rusko-NATO v Európe od vzťahov Rusko-USA vo svete. Zakladajúci akt nenúti ruskú zahraničnú politiku zmeniť obsah presadzovanej zahraničnej doktríny, tak ako ju celkom úspešne demonštrovalo v rokoch 1996-1997. Svedčí o tom i text Koncepcie národnej bezpečnosti Ruskej federácie schválenej pol roka po podpise Zakladajúceho aktu: „Formovane mnohopolárneho sveta bude dlhotrvajúcim procesom. Na súčasnej etape sa ešte stále silne prejavujú recidívy pokusov o vytvorenie štruktúry medzinárodných vzťahov založenej na jednostranných, vrátane vojensko-silových, riešeniach kľúčových problémov svetovej politiky... Perspektíva rozšírenia NATO na východ je pre Rusko neprijateľná, pretože predstavuje hrozbu pre jeho národnú bezpečnosť."
V dôsledku predpokladaného rozšírenia NATO nebude európska bezpečnostná architektúra založená na hierarchizovanom systéme na báze OBSE, ale bude mať pluralistický charakter - vedľa seba existujúcich inštitúcií. Madridský summit NATO v júli 1997 i Luxemburgský summit EÚ v decembri 1997 prijali rozhodnutie o rozšírení smerom na východ. Končí sa tak významná etapa formovania novej architektúry Európy po ukončení studenej vojny. Rovnako sa skončila i významná etapa ruskej zahraničnej politiky vo vzťahu ku krajinám SVE, ktorá sa odvíjala predovšetkým na pozadí vzťahov so Západom. V novej situácii bude možné očakávať nárast realistických prvkov a oveľa väčšiu variabilitu individuálneho i regionálneho prístupu v zahraničnej politike Ruska smerom k postsovietskemu priestoru, Európe i regiónu SVE.
pp. 15-46
pp. 47-71
The first part of the article provides a reader with a brief introduction into the subject matter of the transfer of the economic policies of Latin American countries from the protectionist model that endured throughout the period 1940-1990. During these five decades the economic policies of almost all the countries of Latin America were dominated by the system of substitution of import by domestic production. This system was based on the protection of domestic producers from foreign ones; and this was ensured by various devices of economic policy. The most widely used devices were duties, import quotas, production subsidies, state control and intervention over the exchange rate. During 1965-1990 the growth of GDP in Latin American and Caribbean countries did not exceed a meagre 1-2 % per year.
It was not until the end of the 80's that Latin American politicians realised that the only way to get rid of economic stagnation was the introduction of radical economic reforms that would enable to open the economics of these countries toward foreign countries. The process had started during the turn of the 80's and 90's and it has successfully continued ever since. The politicians and economic experts installed fundamental and long-term reforms aiming towards the year 2000 and beyond. Though it is not possible to evaluate the overall results yet, the best results have been achieved by Chile, Mexico, Argentina and Brazil. As a consequence of the successful efforts several achievements have been recorded since 1994: a significant increase of the economic growth (the highest rate was achieved by Peru in 1994, namely 12,8 %), decrease of unemployment, an even balance of trade and increasing price stability. During the introduction of reforms the individual countries naturally could not avoid some economic tremor that always accompany radical changes in the economic policy. The most prominent manifestation of this was the devaluation of domestic currencies and a consequent inflation. The individual countries solved these problems relatively quickly and the inflation in Latin American countries is around an acceptable 10 %. An only exception is represented by Mexico where an economic crisis broke out in 1994. Thanks to a massive financial help especially from the USA, but also from Latin American countries, the situation in Mexico has been stabilised, however, the country still has not fully recovered from the crisis.
An important step towards the liberalisation of trade made by the governments of Latin American countries was the privatisation of the state sector which had represented a large proportion of their economies. The first countries that privatised state companies being worth tens of billions of dollars during 1990-1994 were Peru, Mexico and Argentina.
The following part of the article deals with regionalization and integration of Latin American countries. An important milestone was the adoption of the North American Free Trade Agreement (NAFTA). Other economic, and not insignificantly also political associations of Latin American countries, are MERCOSUR, Andean Community, MCCA, CARICOM and The Association of Caribbean Countries.
The article uses the example of Latin American countries to demonstrate the advantages of liberalisation of the economic policies and the damages in economic development which can be caused by long-term assertion of protectionist regulations in economic policy.
pp. 72-80
V roku 1998 si medzinárodné spoločenstvo pripomína 50. výročie prijatia a vyhlásenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov. Deklarácia sa stala prvým dokumentom s celosvetovou platnosťou, ktorý v sebe do jedného celku skĺbil súbor princípov deklarujúcich ľudské práva a základné slobody jednotlivca. Prijatie a vyhlásenie Všeobecnej deklarácie bolo výnimočným úspechom, pretože sa stala smernicou a zdrojom inšpirácie pre milióny ľudí. Jej prijatie a vyhlásenie však bolo len jedným z prvých krokov na vytýčenej trase, pretože Všeobecná deklarácia má len charakter politického vyhlásenia, a nie dohovoru, ktorý by štáty právne zaväzoval na národnej úrovni vyhlásiť a efektívne napĺňať základné ľudské práva a slobody. Všeobecná deklarácia rovnako nevytvára ani mechanizmy, ktoré by vynucovali jej dodržiavanie alebo postihovali jej prípadné porušenie. Napriek týmto nedostatkom bolo prijatie Všeobecnej deklarácie nesporne veľkým krokom vpred v dlhodobom evolučnom procese. Jej prijatím organizované spoločenstvo národov po prvýkrát v histórii prijalo celosvetovo platnú deklaráciu ľudských práv a základných slobôd. Vývoj sa však nezastavil. Pred 50 rokmi bolo prijatie Všeobecnej deklarácie veľkým úspechom v procese etablovania základných ľudských práv. Dnes, o polstoročie neskôr, je Všeobecná deklarácia pokladaná za nespochybniteľný štandard. Jej platnosť bola potvrdená a odrazená v ďalších dokumentoch OSN a v dokumentoch prijatých na regionálnej úrovni, ktoré obsah Všeobecnej deklarácie ďalej rozpracovali.
Napriek všetkým dosiahnutým úspechom však i 50 rokov po prijatí Všeobecnej deklarácie naďalej dochádza k hrubým porušeniam ľudských práv. Niektoré spoločnosti, národy a jednotlivci si koncepciu individuálnych ľudských práv a slobôd ešte stále neosvojili dostatočne. Je preto nutné ešte viac úsilia, energie a prostriedkov venovať pokračovaniu vzdelávania a šírenia osvety s cieľom posilniť rešpekt voči ľudským právam a základným slobodám, formovaniu a rozvoju rešpektu voči hodnotám predstavovaným právnym štátom a budovaniu a posilňovaniu demokratických inštitúcií. Ďalšiu kultiváciu kultúry prevencie treba využiť v synergii s efektívnejšou spoluprácou medzinárodných inštitúcií pri prevencii konfliktov a pri systematickej koordinácii preventívnych aktivít medzinárodných inštitúcií v krízových regiónoch. Bohužiaľ, aj medzinárodné a regionálne mechanizmy na ochranu ľudských práv nie sú často dostatočne efektívne. Najefektívnejšie je preto riešiť otázky dodržiavania, resp. porušovania ľudských práv a základných slobôd na národnej úrovni. Tu schopnosť štátu efektívne chrániť a rozvíjať ľudské práva a základné slobody závisí predovšetkým od postavenia jeho inštitúcií. Tieto inštitúcie musia zahŕňať pluralistický a voličom sa zodpovedajúci parlament, demokratickú a ľudské práva dostatočne chrániacu legislatívu, nezávislý a efektívny súdny systém, ku ktorému majú všetci občania voľný dostup, a orgány štátnej správy, ktoré podliehajú domácej i medzinárodnej kontrole. Uvedené štyri prvky vytvárajú zodpovedajúcu organizačnú štruktúru na úrovni štátu, ktorá vytvára predpoklady pre skutočne efektívnu ochranu a rozvoj ľudských práv a základných slobôd.
Prijatie Medzinárodnej listiny ľudských práv, ktorá pozostáva popri Všeobecnej deklarácii aj z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj prijatie ďalších celosvetových a regionálnych dokumentov v priebehu druhej polovice 20. storočia, vytvorilo pevný základ pre ochranu a rozvoj ľudských práv. Prelom storočí a začiatok nasledujúceho tisícročia sa pravdepodobne ponesie v znamení určitého presunu dôrazu od procesu prijímania nových štandardov k efektívnejšej implementácii už existujúcich dokumentov a v nich obsiahnutých záväzkov a k zdokonaleniu monitorovania ich napĺňania, ako aj k zdokonaľovaniu mechanizmov ochrany ľudských práv a základných slobôd.
pp. 81-91
Irfan Demiralp: NATO Enlargement and the Others
pp. 92-94
Ivan Lančarič: The Post-Modern State and the World Order - The Short Reflection
pp. 95-98
Vienna European Council 11 and 12 December 1998 Presidency Conclusions
pp. 99-128
Cyklus seminárov o národnej bezpečnosti
Informácia z 3. medzinárodnej konferencie pre krajiny strednej Európy
a Pobaltia, Inštitút vyšších štúdií národnej bezpečnosti (IHEND), 23. 11.
- 4. 12. 1998, Paríž
The Information about 3rd International Session of the Central European
and Baltic States, L' institut des hautes études de defense nationale
(IHEDN), on 23. 11. -4. 12. 1998, Paris
Bibliografia príspevkov uverejnených v časopise Medzinárodné otázky v rokoch 1993-1998
Prehľad dokumentov a prameňov uverejnených v časopise Medzinárodné otázky v rokoch 1992-1998