Electronic Library of Scientific Literature Electronic Library of Scientific Literature
Vol. VIII / No 4 / 1999
3 Príhovor šéfredaktora - Editorial
ŠTÚDIE, ANALÝZY - STUDIES, ANALYSIS
NATO’s Enlargement and Slovenia
Rozširovanie NATO a SlovinskoConflict Settlement and beyond - the Case of Nothern Ireland
Urovnanie konfliktu a čo ďalej - príklad Severného Írska45 Hasan Ünal
The Cyprus Question: History, Mutual Perceptions and Latest Trends
Cyperská otázka: história, vzájomné ponímanie a posledné trendyÚVAHY, ROZPRAVY - REFLECTIONS, TRANSACTIONS
Afrika - problém zadlženosti
Africa’s Debt ProblemThe Legal Status of Kosovo under the United Security Council’s Resolution 1244 (1999)
Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 (1999) upravujúca právny status KosovaAccounting in the Formerly Centrally Planed Economies and Comparison of the Slovak Accounting Legislation and the Fourth Directive of the European Union
Účtovníctvo bývalých krajín s centrálne plánovanými ekonomikami a porovnanie slovenskej legislatívy so Štvrtou direktívou Európskej únieDOKUMENTY, PRAMENE - DOCUMENTS, SOURCES
103 Závery helsinského summitu Európskej rady 10.-11. decembra 1999
RECENZIE, SPRÁVY - REVIEWS, REPORTS
118 Martin Slobodník
Kovář, J.: Asie - dynamický kontinent. Hlavní faktory a ohniska růstu
121 Peter Juza
N. V. Sinicyna: Tretí Rím - pramene a evolúcia stredovekej ruskej koncepcie
124 Urban Rusnák
Charles Dick and Anne Aldis (eds.) Central and Eastern Europe: Problems and Prospects
128 BIBLIOGRAFIA 1999 - BIBLIOGRAPHY 1999
Rozširovanie NATO v strednej a východnej Európe patrí už desať rokov k živo diskutovaným polemikám. Pestrá škála názorov a stanovísk k tejto otázke siaha od zlostných odmietaní cez solídnu kritiku, od vážnych pochybností po podporu a entuziazmus. Tieto ambivalentné prístupy k riešeniu otázky spôsobili vlnu neistoty a roztrieštenosť koncepcie bezpečnosti v ére po skončení studenej vojny.
Hlavným argumentom NATO pri odmietaní početných žiadostí o členstvo bola skutočnosť, že mladé východoeurópske demokracie potrebujú v prvom rade ekonomickú a sociálnu reformu a vojenská ochrana poistená členstvom v Aliancii má v tejto postupnosti nadstavbový charakter. Zmena rezervovaného postoja NATO voči rozširovaniu smerom na východ prichádzala veľmi rozpačito.
Prijatie Poľska napríklad už v rokoch 1992-1993 obhajovali Nemci. Posun v postoji NATO ale očividne nebol možný bez prvotnej zmeny v ponímaní Spojených štátov amerických, ktorá nastala až v novembri 1994, keď Clintonova administratíva prijala platformu výberového a rozvážne spravovaného rozširovania. Motívom tejto zmeny okrem Clintonových predvolebných kalkulácií bola aj neschopnosť Európanov zvládnuť otázku regionálnej bezpečnosti dostatočne efektívne, zastaviť vojnu na Balkáne, ako aj integrovať východnú Európu do systému Európskej únie.
Noví členovia Aliancie mali do zabehnutej internej organizácie priniesť čerstvý vietor, postupne kompenzovať prítomnosť amerických jednotiek na európskej pôde a neohroziť vedúce postavenie USA v určovaní politickej orientácie. Na druhej strane svoje opodstatnenie má aj dôvodenie opozície, ktorá považuje posilnenie vojenského charakteru NATO za krok späť v zmysle kladného vývoja v euroatlantickom priestore: rozpustenie bývalého komunistického bloku, zníženie nukleárnej hrozby, zníženie počtu zbraní hromadného ničenia a konvenčných vojenských síl v Európe a okolí.
Očakávať možno i iné záporné dôsledky - narušenie vzťahov s Ruskom a odvrátenie pozornosti od skutočných priorít vo vývoji východnej Európy.
V súčinnosti rôznych perspektív - globálnej, kontinentálnej, regionálnej a národnej - sa vyvinul aj pod vplyvom taktických politických cieľov interný konsenzus zasadený medzi dva hraničné názory. V tomto ponímaní sa uvažovalo a) o prijatí piatich nových členov a b) o neprijatí nových členov.
Kvôli psychologickej satisfakcii hlavne Francúzska a Talianska sa v záverečnom dokumente spomenulo Rumunsko a Slovinsko v anglickom abecednom poradí. Výsledok Madridského summitu bol teda sklamaním, pričom hlavná kritika postihla zostavu prvej skupiny, ktorá bola vnímaná ako geostrategicky nevyvážená a nevyužila možnosť posunu oblasti bezpečnosti a stability najpotrebnejším smerom - na Balkán.
Proces rokovaní, podpisovania a ratifikácie troch Prístupových protokolov v devätnástich krajinách prebehol temer vo všetkých parlamentoch, dokonca aj v komplikovanom belgickom štvorkomorovom systéme pozitívne, väčšinovým prijatím.
Prijatie Poľska, Českej republiky a Maďarska pravdepodobne mohlo ukončiť politickú a intelektuálnu debatu o rozširovaní NATO v strednej a východnej Európe. Na druhej strane, aj keď rozširovanie bolo prezentované ako súčasť hĺbkovej vnútornej transformácie Aliancie, ktorá ho mala zmeniť na mobilnejšiu entitu kolektívnej a kooperatívnej bezpečnosti, rezolúcia Senátu USA zaujala negatívny postoj k odklonu od tradičnej úlohy NATO - kolektívnej obrany.
Rozširovanie NATO má podľa mnohých expertov v oblasti “eurázijského Balkánu”, ako ho svojím názvoslovím označil Z. Brzezinski, ďalšiu dôležitú úlohu v zmenšovaní tzv. “šedej zóny”.
V súvislosti so Slovinskom však vyvstávajú pochybnosti pri jednoznačnom zaradení krajiny do tzv. línií zníženej bezpečnosti, ktoré nie vždy podliehajú kritériu členstva alebo nečlenstva v NATO. Už desiatky rokov znepokojujú Európu ohniská násilia a terorizmu ako Ulster, Baskicko, Korzika, časti Turecka a pod. Slovinsko je síce situované v geografickej oblasti, v ktorej sa nedávno odohrali ozbrojené konflikty, ale spolu so susednými krajinami, ako napríklad Rakúsko, patrí zároveň do oblasti tradičnej stability a bezpečnosti. V tomto zmysle neexistuje dôvod pre pocit ohrozenia a neistoty alebo ponímania Slovinska ako súčasti “šedej zóny” v Európe.
Plnohodnotné členstvo v EÚ a NATO patria k základným medzinárodným prioritám deklarovaným pri vzniku samostatného Slovinska 25. júna 1991. Politické vedenie krajiny sa nemohlo viac spoliehať na členstvo v OSN a OBSE. Tento pocit našiel svoje opodstatnenie v ďalšom vývoji rokov 1991-1995, keď sa potvrdila neefektívnosť medzinárodnej komunity pri zásahu voči relatívne malému agresorovi na Balkáne. Ako kandidát na členstvo v NATO, aj v Európskej únii prešlo Slovinsko mnohými hodnoteniami rešpektovaných západných inštitúcií, americkej vlády a Európskej komisie, ako aj NATO. Ocitlo sa v skupine krajín, ktoré získali aspoň “tranzitné povolenie” kritériami na členstvo v NATO a EÚ.
V marci 1994 podpísalo Slovinsko “Partnership for Peace” a začalo sa aktívne zaoberať aktivitami spolupráce. Záujem slovinskej vlády o členstvo v NATO nevyplýval ani tak z akútnej sociálnej alebo politickej nestability alebo vnútorného ohrozenia demokratického zriadenia krajiny, resp. vonkajšej vojenskej hrozby, bol skôr dôležitým aspektom generálnej politickej integrácie krajiny do komunity západných demokracií. Očakáva sa, že členstvo bude mať aj nepriame bezpečnostné a ekonomické efekty.
Od roku 1996 mala vládna pozícia aj podporu širokej verejnosti. V apríli 1997 by podľa zdroja kontrolovaného USIA v prípadnom referende hlasovalo 56 % respondentov za členstvo v NATO. Tento a iné zdroje umiestnili Slovinsko na tretie miesto za najentuziastickejšími krajinami ako Rumunsko a Poľsko, ale pred Českú republiku, Maďarsko a zvyšok kandidátskych krajín. Početná skupina respondentov ale ešte stále, podobne ako v Maďarsku a Čechách, neakceptuje niektoré atribúty možného členstva, ako napríklad zvýšené výdavky na obranu, vysielanie slovinských jednotiek na obranu člena NATO, povolenie rutinných letov letectva Aliancie vo vzdušnom priestore a umiestnenie jednotiek NATO na území Slovinska.
Napriek tomu, že nástupnícke slovinské vlády nevymeškali jedinú príležitosť na vyjadrenie záujmu o členstvo, diplomatická kampaň začala až v prvej polovici roku 1996. Po dlhej prestávke spôsobenej voľbami a formovaním novej vládnej koalície bola znovuobnovená začiatkom roku 1997. Snahy o pozvanie na rokovania o vstupe však skončili neúspechom tak na Madridskom summite, ako aj na summite vo Washingtone.
Rozhodnutie Aliancie, ktoré vyznelo pre Slovinsko negatívne, sa vysvetľuje rôznymi dôvodmi. V prvom rade neboli zo strany Aliancie nijakým spôsobom zhodnotené pozitívne body, ktoré Slovinsko nazbieralo v minulosti: chladné vzťahy s Ruskou federáciou, kooperácia s americkými a aliančnými ozbrojenými silami a nestranný postoj k Varšavskej zmluve, a akceptovaný bol skôr princíp viny a dlhu voči tým európskym krajinám, ktorým nebola poskytnutá patričná pomoc v krízovom vývoji v rokoch 1939-1940, 1945, 1948, 1956 a 1968. Madridské rozhodnutie nemalo medzi Slovincami prakticky nijakú psychologickú odozvu, aj keď politická opozícia využila situáciu a interpretovala ju ako ťažkú porážku vlády a požadovala mimoriadnu schôdzu Národného zhromaždenia. Sklamanie politickej elity sa zmiernilo až 15. júla 1997, keď Európska komisia doporučila zaradiť Slovinsko do prvého kola rozhovorov o rozšírení EÚ. Táto skutočnosť pomohla slovinskej vláde absolvovať interpeláciu.
Slovinská vláda pokračovala v lobovaní pred Washingtonským summitom v nádeji, že bude prizvaná do druhého východoeurópskeho kola rozširovania NATO. V októbri 1998 Aliancia vo svojej správe nazvanej “NATO v 21. storočí” doporučila, aby na Washingtonskom summite bolo prizvané výlučne Slovinsko.
Iné zvažované alternatívy zneli napr. Slovinsko, Slovensko a Rakúsko, ďalej Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko, potom Slovinsko a jedna z pobaltských krajín.
Americkí experti zhodnotili situáciu nasledovne: “Výber prvých troch členov je zložitý. Slovinsko je najlepšie pripravené politicky a ekonomicky, ale vojenskú kapacitu Aliancie významne neovplyvní. Rumunsko sa zdalo byť kandidátom na druhé kolo, ale v dôsledku vnútorných ťažkostí a Madridského summitu jeho šance klesli. V podstate neexistujú jasne definovaní kandidáti ani spoločná vôľa členov Aliancie urýchliť druhé kolo rozširovania NATO.
V apríli 1999 sa preto Aliancia rozhodla pre prestávku a už mesiace pred Washingtonským summitom nastúpil tichý konsenzus neprizvať žiadny ďalší štát, nemenovať jednotlivých kandidátov a neurčovať presné dátumy budúcich rozhodnutí o rozširovaní Aliancie.
Aby kandidáti nestratili motiváciu, Aliancia vypracovala “Akčný plán členstva” - MAP (Membership Action Plan), tých, ktorí boli ochotní podpísať ho, čaká množstvo prípravných kurzov a previerok bez akejkoľvek záruky na úspech.
V Záverečnom komuniké Washingtonského summitu je aj niekoľko únikových klauzúl, ktoré v prípade potreby umožnia Aliancii v roku 2002, keď najneskôr prisľúbila prehľad ďalšieho rozširovania, opäť posunúť ďalší krok rozširovania, alebo tento proces aj úplne zastaviť.
Napriek tomu, že geostrategická dôležitosť Slovinska bola v posledných rokoch, od rozpadnutia Východného bloku, postupne znižovaná, jeho priestor a zdroje sú pre NATO stále atraktívne.
Geostrategická hodnota krajiny pravdepodobne znovu stúpne, ak by sa NATO rozhodlo znovu orientovať vojenské zdroje smerom na Balkán, pričom by teritórium Slovinska mohlo slúžiť ako zázemie servisu pre mierotvorné a mier udržujúce operácie na Balkáne.
Personál profesionálnych policajných a vojenských síl Slovinska by na základe svojich jazykových vedomostí a znalostí regiónu významne prispieval k medzinárodným poriadkovým a mier udržujúcim aktivitám na Balkáne (vrátane Kosova).
Slovinsko teda, napriek hodnoteniam mnohých pozorovateľov, ktorí ho zaraďujú medzi krajiny najlepšie pripravené na vstup pri najbližšej príležitosti, ostáva v otázke získania členstva v NATO naďalej v neistote. Základný problém spočíva v ambivalencii želaní stredo- a východoeurópskych kandidátskych krajín vrátane Slovinska urýchliť vstup do Aliancie a ochoty NATO (a zjavnej neochoty niektorých jeho členov) rozširovať Organizáciu Severoatlantickej zmluvy ďalej na východ a juhovýchod. Dôležitými faktormi ďalšieho rozhodovania budú aj vzťahy medzi Alianciou a Európskou úniou, budúcnosť Ruskej federácie a medzinárodná politika budúcej vlády USA, skúsenosti s prvým kolom rozširovania v stredovýchodnej Európe a podobne. Spomínané skutočnosti ovplyvnia tiež budúcnosť slovinských vzťahov k západným integračným systémom. Dnešné Slovinsko je podľa všetkého bližšie k EÚ ako k členstvu v NATO, hoci sa nedá vylúčiť ani simultánne včlenenie do oboch organizácií v priebehu nasledujúceho desaťročia.
Vojna sa skončila, konflikt pokračuje - inými, (našťastie) politickými prostriedkami. Aj tak možno sumarizovať príspevok profesorky Mari Fitzduffovej. Autorka, dlhodobo zapojená do hľadania riešenia problému mierového spolužitia dvoch komunít Severného Írska a od roku 1993 stojaca na čele INCORE (Iniciatíva pre riešenie konfliktov a vzťahy medzi etnikami) v ňom ponúka svoj pohľad na matériu ozbrojeného konfliktu odohrávajúceho sa v nespochybniteľne demokratickom prostredí Spojeného kráľovstva a rekapituluje vládne i mimovládne, vnútro - i medzištátne aktivity, ktoré boli po tridsiatich rokoch pokračujúceho násilia korunované úspechom.
Koncom novembra 1999 napokon došlo k prelomu v mierovom urovnaní severoírskeho konfliktu, ktorú odštartovala Belfastská dohoda z roku 1998. Nájdenie obojstranne akceptovateľného algoritmu odzbrojenia IRA umožnilo vytvoriť vládu, v ktorej zasadli predstavitelia všetkých významných politických síl provincie a z londýnskych orgánov boli vzápätí na Severoírske zhromaždenie a jeho exekutívu decentralizované významné právomoci.
Po tridsiatich rokoch krvavej občianskej vojny, v ktorej prišlo o život vyše 3 500 ľudí a viac než 30 tisíc ich bolo zranených, a po dvoch vyčerpávajúcich rokoch politických rokovaní napokon 10. apríla 1998 (na Veľký piatok) severoírske politické strany podpísali Belfastskú dohodu. Jej text, ktorý o šesť týždňov neskôr v referende odobrili voliči na oboch stranách hranice oddeľujúcej severoírsku provinciu a Írsku republiku, znamená dosiahnutie konsenzu v zásadách a do istej miery i praxi riadenia spoločenstva rozdeleného odlišnými názormi na konštitučné, politické a kultúrne otázky.
Prvým zásadným faktorom, ktorý prispel k dosiahnutiu dohody, bolo poznanie - tak na strane vlády, ako aj republikánskych polovojenských skupín - že víťazstvo nemožno dosiahnuť vojenskými prostriedkami. Britské bezpečnostné sily v provincii museli uznať, že gerilová taktika Írskej republikánskej armády (IRA), ako aj jej pokračujúca podpora v katolíckej komunite znemožňuje vojensky neutralizovať štruktúry tejto organizácie. Na strane druhej aj významná časť IRA konfrontovaná s čoraz účinnejšími metódami boja britských bezpečnostných síl musela rezignovať na dosiahnutie hlavného cieľa - vytlačenie britskej moci zo Severného Írska - silovými prostriedkami.
Proces prerodu strany Sinn Fein z výlučne politickej kulisy IRA, odohrávajúci sa v réžii najmä Gerryho Adamsa, na svojbytný politický subjekt s nacionalistickým programom a jeho následný voličský úspech tak vytvoril politickú alternatívu k paramilitarizmu.
IRA je zároveň svedkom toho, že desaťročia násilia ju nepriblížili k dosiahnutiu cieľa zjednotiť obe časti ostrova. Hoci s takýmto názorom sa nestotožňujú všetky republikánske polovojenské jednotky, jasne odmietavé stanovisko každého z významných aktérov severoírskej reality k odpáleniu bombovej nálože v meste Omagh odštiepeneckou republikánskou skupinou, ktorá v auguste 1998 pripravila o život takmer tridsať nezúčastnených ľudí, sa v skutočnosti stalo najlepšou zárukou proti opakovaniu podobných excesov.
Čoraz významnejšiu úlohu v urovnaní konfliktu zohráva harmonizácia vzťahov medzi vládami v Londýne a Dubline, zaťažených historickým nepriateľstvom a nedôverou. Výsledkom zblíženia oboch vlád, v polovici osemdesiatych rokov konfliktom už značne unavených, bol roku 1985 podpis Britsko-írskej dohody o spolupráci v otázkach Severného Írska. Jej text odvtedy poskytuje inštitucionalizovanú základňu pre spoločné hľadanie budúcich stratégií pre provinciu, čo medzičasom viedlo k ďalšiemu zjednocovaniu pozícií dvoch vlád.
Ďalším významným prvkom deeskalácie konfliktu bolo dosiahnutie vyváženejšieho spoločenského a hospodárskeho postavenia príslušníkov katolíckej komunity. Diskriminácia prejavujúca sa v zamestnaní, pri riešení bytovej situácie, v kultúrnom živote či pri voľbách bola živnou pôdou pre násilie zo strany IRA. Po prevzatí priamej správy nad provinciou ústrednou vládou v Londýne sa o dve desaťročia neskôr sťažnosti katolíckej komunity obmedzujú výlučne na - hoci nie nevýznamnú - oblasť zamestnanosti (dlhodobá nezamestnanosť medzi katolíkmi mužského pohlavia je v porovnaní s ich náprotivkami z protestantskej komunity dvojnásobne vyššia). Úspešnosť takejto politiky možno naopak demonštrovať na príklade uplatnenia kultúrnych práv katolíkov - v používaní írskeho jazyka či írskych štátnych symbolov.
V roku 1990 sa zároveň rozvinula spoločenská diskusia o jednom z ústredných problémových bodov spolužitia katolíkov a protestantov - o otázkach fungovania policajného zboru. Royal Ulster Constabulary (RUC), policajná jednotka pôsobiaca v Severnom Írsku a organizovaná na vojenskom základe, je tŕňom v oku katolíckej komunity, ktorá ju z viacerých dôvodov (o. i. minimálne zastúpenie katolíkov, členstvo policajtov v radikálnych protestantských cirkevných organizáciách, nie vždy dostatočný profesionalizmus, ale už samotné jej poslanie ako predstaviteľ britskej moci na severe ostrova) nie je ochotná akceptovať ako miestnu, nezávislú, nezúčastnenú silu v konflikte. Belfastská dohoda navyše viedla k vytvoreniu výboru, ktorý dostal za úlohu navrhnúť reformu RUC.
Pod vplyvom čoraz väčšieho zapájania predstaviteľov katolíckej komunity do politických rozhodovacích mechanizmov sa mení aj koncept “vlastníctva” provincie, keď sa napríklad veľké množstvo politikov Sinn Fein angažuje pri riešení praktických problémov sociálneho a hospodárskeho života na miestnej úrovni.
Severné Írsko po dosiahnutí prímeria a po prijatí Belfastskej dohody dnes preto oproti minulosti poskytuje veľmi odlišný obraz - vytvorili sa tu štruktúry (napr. Výbor pre ľudské práva z marca 1999 a Výbor pre rovnosť z júla 1999) umožňujúce legálne, nenásilne odstraňovať pretrvávajúcu kultúrnu a sociálnu nerovnosť.
Práca, vzdelávanie, sociálne veci, náboženstvo, šport či kultúra nateraz v Severnom Írsku neprekročili hranice get, do ktorých sa protestantská a katolícka, t. j. dve rivalizujúce komunity v minulosti dobrovoľne uzavreli, čo prehlbuje vzájomnú nedôveru. Na druhej strane však možno oproti roku 1969, keď v Severnom Írsku vypukli násilnosti, sledovať výrazné zintenzívnenie cielených kontaktov a spolupráce medzi dvoma spoločenstvami
Rada pre vzťahy medzi komunitami založená ako nezávislý orgán v roku 1990 začala pracovať s množstvom rozmanitých organizácií, ktoré sa predtým aktívne nezapájali do mierového urovnania konfliktu, ako aj s odbormi (tie od konca osemdesiatych rokov pôsobili v smere prekonania náboženských rozdielov na pracovisku). Zatiaľ čo roku 1986 sa do kontaktných podujatí zapájalo len 40 občianskych skupín, k roku 1999 ich počet aj vďaka zlepšeniu financovania zo strany vládneho sektora vzrástol na 160. Tento integrovaný prístup, doplnený o pôsobenie na viacerých úrovniach a zapojenie hlavných mocenských centier vrátane vybraných polovojenských jednotiek, rozširoval priestor politicky možného. Dochádzalo tak k rekonštrukcii spoločenského a inštitucionálneho života do veľkej miery založeného na politickej a kultúrnej nerovnosti.
Významne k procesu prispela Európska únia smerujúca nemalé finančné prostriedky do programov podporujúcich spoluprácu dvoch komunít v hospodárskej, odborovej či komunitnej oblasti tak na lokálnej, ako aj regionálnej úrovni.
V podmienkach chýbajúcej miestnej demokracie program zameraný na finančnú podporu, o. i. práce vnútri komunít, viedol k zvýšeniu ich zapojenia do konzultácií s vládou o otázkach sociálneho, hospodárskeho a politického života a prispel ku kultivácii nového druhu politikov rozvíjajúcich unionistické, republikánske či feministické myslenie. To v konečnom dôsledku významne prispelo k pripravenosti hlavných politických subjektov Severného Írska podpísať roku 1998 Belfastskú dohodu.
V rozvoji dialógu medzi unionistami a republikánmi dôležitú funkciu zohráva referenčné prostredie príslušných spoločenstiev (o. i. otázka “zrady záujmov”), ktoré sa navonok prejavuje akceptovateľnosťou či neakceptovateľnosťou partnerov na opačnej strane, ale aj subjektov na rovnakej strane pomyselnej barikády. Mnohé takéto kontakty sa odohrávali sprostredkovane vďaka kyvadlovej diplomacii, ale aj prostredníctvom tretích osôb či skupín uľahčujúcich v konečnom dôsledku priame kontakty či rozhovory. Väčšina týchto procesov prebiehala v tajnosti a v prípadoch ich prezradenia hlavne masmédiami narážala na hradbu nepriateľstva. Relatívnu voľnosť pre politické kontakty prinieslo až prímerie v roku 1994.
Jedným z najťažšie dosiahnuteľných predpokladov vyriešenia dlhotrvajúceho konfliktu je príchod nových tvárí a nových prístupov, ktoré by boli schopné prekonať rutinu zaužívaných názorov a postojov. Ešte ťažšie je zvládnuť - bez obvinenia zo zrady záujmov - nástup takýchto aktérov zvnútra tej-ktorej štruktúry. Za úspešný príklad tohto procesu na strane republikánov možno pokladať rast vplyvu politikov ako Gerry Adams, Martin McGuinness či Mitchell McLaughlin vnútri Sinn Fein, či pozitívnu úlohu, ktorú pri prevzatí iniciatívy lojalistických polovojenských organizácií ich politickými krídlami zohral Gusty Spence, predovšetkým v prostredí dvoch menších unionistických strán - Pokrokovej unionistickej a Ulsterskej demokratickej strany.
Inou novou štruktúrou, ktorá zohrala významnú úlohu pri vnášaní nezaťažených pohľadov do diskusie o riešení konfliktu, bola Ženská koalícia usilujúca sa zotrieť deliacu čiaru medzi republikánskym a unionistickým hnutím.
Jeden z rozhodujúcich hlasov zvonka patril aktérom zo Spojených štátov. Tí si postupne vybudovali pozíciu akceptovateľnú tak unionistami, ako aj republikánmi a aj vďaka významnej írskej voličskej základni v USA sa im podarilo zaangažovať politické vedenie krajiny na skončení násilia. Hoci mnohí v britskej vláde spočiatku hľadeli na podobné aktivity Spojených štátov s nedôverou, dnes oceňujú pomoc, ktorú procesu poskytol napríklad bývalý senátor George Mitchell, ktorý takmer dva roky predsedal mierovým rokovaniam.
Najúspešnejším príkladom invenčných politických rokovaní je dosiahnutie samotnej Belfastskej dohody. Ponúka ústavný rámec pre vytvorenie systému prekrývajúcich sa a navzájom prepojených národných a kultúrnych lojalít a opúšťa myšlienku hegemónie jednej severoírskej komunity na úkor druhej. Každý z občanov provincie má právo hľadať zdroje vlastnej kultúrnej identity v Londýne, v Dubline či v Severnom Írsku. Dokument zároveň odmieta prekonaný koncept, podľa ktorého sa štátna príslušnosť, národnosť a územie musia nevyhnutne tak legálne, ako aj ústavne prekrývať.
Každý, kto sa zaoberá riešením konfliktov, potvrdí, že konflikty sa nekončia - mení sa len ich povaha.
Medzi najväčšie riziká mierového procesu patria násilné činy odštiepeneckých skupín, otázka predovšetkým unionistických pochodov, destabilizácia Severoírskeho zhromaždenia, miestneho parlamentu, členmi odmietajúcimi Belfastskú dohodu, ktorí okolo seba môžu sústrediť prebehlíkov motivovaných zlyhaním niektorého z prvkov mierového urovnania, predovšetkým v poslednej fáze odzbrojenia polovojenských skupín, ako aj problémy spojené s reformou policajného zboru.
Na druhej strane, pozitívom je jasné ukončenie násilia zo strany hlavných polovojenských organizácií na oboch stranách. Čoraz viac ich aktivistov sa zapája do politického života na belfastskej či miestnej úrovni. V tomto zmysle sa vojna skončila. Po vyše dvoch rokoch od podpisu Belfastskej dohody vznikli tak lokálne, ako aj cezhraničné inštitúcie a politici začali kolektívne spravovať provinciu.
Cesta k dohode bola dlhá, zložitá a krvavá. Takmer tridsať rokov násilia a tri a pol tisícky mŕtvych sú výsledkom strachu, diskriminácie, úzkoprsosti, zloby a násilia, ktorými si komunity i vláda zužovali priestor na dosiahnutie mieru.
V tejto chvíli sa však zdá, že úsilie o dialóg a ústavné riešenia čoskoro prinesú dostatok stability na to, aby mohla severoírska spoločnosť vykročiť do budúcnosti, kde nad násilím prevládne politika.
Vzťahy medzi Tureckom a Gréckom boli kvôli cyperskej otázke v priebehu minulých desaťročí často komplikované a napätie zriedkavo povolilo v takej miere ako nedávno, keď severozápadné Turecko postihlo zničujúce zemetrasenie. Medzi prvými záchranármi boli v Turecku Gréci a zdalo sa, že nešťastie zblížilo národy a zmietlo problémy, ktoré sa krajinám a ani nezainteresovaným stranám nepodarilo vyriešiť takú dlhú dobu.
Toto oteplenie bolo tým výnimočnejšie, že prišlo v období mimoriadneho napätia v dvojstranných vzťahoch zapríčineného okolnosťami zatknutia vodcu Kurdskej strany pracujúcich (PKK) Öcalana v Nairobi po opustení rezidencie gréckeho veľvyslanca, kde sa skrýval. V nasledujúcich týždňoch sa rozvinula v oboch hlavných mestách intenzívna diplomatická aktivita, podobne ako v Európe a Spojených štátoch. Návšteva tureckého premiéra v USA v septembri 1999 znovu jasne pripomenula, aké rozdielne sú nielen názory hlavných protagonistov konfliktu na riešenie samotnej cyperskej otázky, ale aj pohľad Spojených štátov a ich hlavného partnera v regióne, Turecka, na túto záležitosť.
V období pred touto návštevou sa Turecko nezaoberalo výzvami G-8 a Bezpečnostnej rady OSN v súvislosti s rokovaniami medzi prezidentom Cyperskej republiky Glafkosom Cleridesom a prezidentom tzv. Severocyperskej tureckej republiky (TRNC) Raufom Denktašom.
Od Turecka sa podvedome očakával ústup z politických pozícií týkajúcich sa Cypru hlavne kvôli nadchádzajúcemu summitu Európskej únie v Helsinkách, kde sa má Turecko ocitnúť na zozname ultimatívnych kandidátov na členstvo v EÚ.
Cyperský konflikt narušil vzťahy medzi dvoma členskými krajinami Severoatlantickej aliancie a dlhodobo odoláva rôznym pokusom o riešenie či už zo strany zainteresovaných krajín alebo sprostredkovateľov, generálnych tajomníkov OSN, amerických a britských koordinátorov na Cypre a mnohých iných činiteľov.
Konflikt kvôli ostrovu s významnou geografickou polohou vo východnej oblasti Stredozemného mora zamestnáva gréckych nacionalistov už od dávnych čias tureckej a neskôr britskej správy ostrova. V päťdesiatych rokoch nášho storočia sa zdvihla medzi gréckou populáciou Cypru vlna protestu proti britskej správe. Toto hnutie bolo iniciované vodcami EOKA v rámci ich komplexnej stratégie Medali Idea usilujúcej o enosis, úniu s Gréckom. Masívna agitácia medzi grécko-cyperskou populáciou ostrova viedla k narušeniu turecko-gréckeho strategického partnerstva. Británia sa postavila viac-menej na stranu turecko-cyperského obyvateľstva, ktoré bolo proti enosis a grécko-cyperské vedenie pristúpilo na kompromis. Výsledkom trojstranných rokovaní medzi Britániou, Tureckom a Gréckom boli zmluvy z Zürichu a Londýna (1959, 1960) zakladajúce Cyperskú republiku.
Zürišská zmluva z roku 1959 predpokladala bi-komunálny ústavný rámec ustanovujúci rovnosť “dvoch komunít” v mnohých dôležitých oblastiach a vysoký stupeň politickej a kultúrnej separácie. Postupne sa medzi komunitami vyvinul rad sporov kvôli ústavným záležitostiam. Turecko-cyperská strana nástojila na urýchlenom zavedení ústavných opatrení zabezpečujúcich pomer 70:30 v správe vecí verejných a tiež ustanovenie oddelenej miestnej a mestskej správy.
Cyperčanom gréckeho pôvodu prekážalo ústavné uprednostňovanie turecko-cyperského obyvateľstva, ktoré neboli ochotní považovať za partnerov v republike, vnímali ich ako menšinu žijúcu na úkor Grékov. Najdôležitejším dôsledkom transformácie na nezávislú republiku bolo dočasné ukončenie politického násilia. Napätie medzi komunitami ale neustále narastalo, turecko-cyperské obyvateľstvo sa organizovalo vo svojich sektoroch v mestách, obracalo sa so žiadosťou o implementáciu svojich práv na ústavný súd, a grécka časť ostrovanov sa zasa snažila akýmkoľvek spôsobom dosiahnuť ciele enosis. Snahy gréckych nacionalistov vyvrcholili uskutočnením druhej fázy Plánu Akritas, ktorý v podstate usiloval o prevrat vo vláde.
21. decembra 1963 začali Cyperčania gréckeho pôvodu zničujúci útok na turecko-cyperské obyvateľstvo, ktorý dostal neskôr smutný prívlastok “Kristallnacht” alebo “Bloody Christmas”, pretože nadobudol charakter etnickej čistky. 27. decembra bolo ustanovené v mestách Nicosia a Larnaka prímerie a vytýčená zelená línia, no napriek tomu v nasledujúcom týždni opustilo domovy približne 25 000 obyvateľov turecko-cyperského pôvodu. V januári 1964 odstúpili zo svojich postov v administratíve temer všetci turecko-cyperskí predstavitelia, v marci 1964 boli prizvané kvôli opätovnému nastoleniu poriadku britské jednotky, neskôr nadobudnuté mierovými zbormi OSN UNFICYP a vo februári Bezpečnostná rada OSN v súvislosti s poriadkovými jednotkami oslovila grécko-cyperskú vládu, ktorú s výnimkou Turecka uznali všetky štáty OSN ako jedinú predstaviteľku celého ostrova.
V júni 1964 varovalo Turecko svetovú verejnosť s úmyslom priamo intervenovať na Cypre, čo zastavil až americký prezident Johnson listom, v ktorom upozornil Turecko, že ak intervenuje na Cypre v prípade útoku Sovietskeho zväzu, nemôže očakávať podporu a ochranu NATO. V tejto fáze konfliktu sa začali na oboch stranách organizovať vojenské a paramilitaristické jednotky za podpory dôstojníkov z Turecka a Grécka. V rokoch 1964-1967 pokračovali zrážky temer na všetkých frontoch. Plukovník Grivas, zakladateľ EOKA a EOKA-B, inicioval veľké operácie proti turecko-cyperskej komunite. Konflikt už bol vo fáze, keď sa musel riešiť v medziach možného, čo nie vždy korešponduje so želateľným výsledkom.
15. júla 1974 Národná garda vedená gréckymi dôstojníkmi zvrhla prezidenta Makariosa a jeho kabinet, vo funkcii ho nahradil Nicos Sampson. 20. júla 1974 Turecko začalo vojenskú intervenciu s cieľom chrániť Cyperčanov tureckého pôvodu, v tureckom politickom žargóne nazývanú Turecká mierová operácia.
Od roku 1974 boli iniciované série rokovaní a pokusov o usporiadanie záležitostí na Cypre. Vo vyhrotenej a napätej situácii sa grécko-turecká a turecko-cyperská strana konfliktu vzájomne podozrievajú z nejasných motívov. V priebehu dlhoročných rokovaní sa objavilo množstvo ťažko riešiteľných problémov a požiadaviek. Grécko-cyperská strana požadovala okrem iného napr. návrat desiatok tisícov utečencov do svojich domovov na severe ostrova, prinavrátenie teritórií Varosha, Morphou, Famagusta, neobmedzené využívanie základných slobôd pohybu, bydliska a majetku, demilitarizáciu ostrova. Turecko-cyperská strana nemala špecifické materiálne požiadavky, ale neprivítala myšlienku návratu väčšieho počtu Gréko-cyperčanov do svojich domovov, ani odstúpenie spomínaných území a demilitarizáciu ostrova.
Riešenie týchto otázok zďaleka nevyčerpávalo tému rokovaní, pretože ústavné záležitosti ostávali naďalej otvorené. Suverenita vo federácii bola napríklad problém, na ktorý mali obe strany diametrálne odlišný názor. Gréko-cyperčania zastávali názor tradične rešpektovaný aj Bezpečnostnou radou OSN, podľa ktorého sa malo zriadiť federálne usporiadanie s jednotnou suverenitou, občianstvom a teritoriálnou integritou. V tejto formulácii sú však obsiahnuté vážne logické protirečenia, pretože esenciou federácie je skutočnosť, že suverenita prináleží konkrétnej konštitučnej entite. Ďalej, formovaním federácie by komunity podľa formulácie OSN stratili suverénne teritórium, ktoré patrí k základným znakom štátu. Podobný problém sa vyskytol pri riešení charakteru občianstva. Rokovací program OSN “Set of Ideas” skolaboval v poslednom kole rokovaní v roku 1992.
Európska únia sa dlhú dobu snažila riadiť zásadou nezasahovania do cyperského problému, ale po zlyhaní rokovaní Set of Ideas sa Cleridesov kabinet rozhodol požiadať o členstvo v EÚ (1990). Táto požiadavka bola motivovaná viac politicky ako ekonomicky, pretože v prípade plnohodnotného členstva by sa Turecko dostalo do pozície okupanta územia krajiny EÚ. Implementovaním princípov základných troch slobôd by Gréko-cyperčania mohli napadnúť systém bi-zonality a bi-komunality a vrátiť ostrovu jeho status spred roku 1974.
Turecko-cyperčania by pri takomto usporiadaní neboli už spoluzakladatelia, ale menšina a zmluvy z rokov 1959-1960 by sa anulovali. Takýto vývoj prirodzene prinútil obyvateľov tureckého pôvodu klásť intenzívnejší dôraz na vlastnú suverenitu. Napriek ich protestom EÚ akceptovala žiadosť grécko-cyperskej administratívy Cypru v mene celého ostrova.
Rokovania o vstupe do EÚ sa začali na luxemburskom summite v decembri 1999, čo odsunulo Turecko z jeho pozícií a zasadilo poslednú ranu dobrým vzťahom medzi EÚ a Tureckom. Otázka Cypru sa týmto nesmierne skomplikovala, snahy OSN o sprostredkovanie rokovaní medzi vodcami oboch komunít, Denktašom a Cleridesom, nemali úspech. Ani intervencia Richarda Holbrooka nepriniesla významnú zmenu vývoja. V tejto situácii navrhla turecká strana zriadenie “Cyperskej konfederácie” podobnej systému z roku 1960 garantovaného Tureckom, Gréckom a Britániou.
V priebehu roku 1998 diplomatické aktivity Cypru dokázali, že politika EÚ nemala žiaduci efekt. Je dosť možné, že spustila proces definitívneho rozdelenia krajiny na dve časti. Vzťahy medzi Ankarou a Aténami utrpeli sériu kríz a zatknutie vodcu PKK Öcalana, najhľadanejšieho muža Turecka, keď opúšťal rezidenciu gréckeho veľvyslanca, kde sa skrýval, malo za následok obvinenie Grécka z podporovania terorizmu voči Turecku.
Nevyhnutná zmena politického kurzu prišla s architektom novej gréckej zahraničnej politiky voči Turecku, novým ministrom zahraničných vecí Grécka, Theodorosom Pangalosom. Začal politiku na taktickom základe s cieľom vrátiť Turecko do sféry európskeho vplyvu. EÚ ponúkla Turecku štatút kandidátskej krajiny, čo sa podľa odborníkov malo realizovať už na luxemburskom summite. Grécko od Turecka očakáva uznanie za svoju snahu a dobrú vôľu v súvislosti s tureckou kandidatúrou v Helsinkách, ako aj prehodnotenie tureckej politiky v otázke Cypru.
Africa´s external debt, estimated at US$ 345 billion, is one of the major obstacles to economic development. In 1980 African countries owed its foreign creditors US$ 94 billion. Most African countries are still caught in a debt trap. Many countries in Africa owe so much money to the World Bank, the IMF, governments and banks that they have to keep on borrowing just to keep up with interest payments.
African countries are too poor to shake the global economy as can a Russia or Brazil. The amounts each needs are minuscule compared with the billions that were offered to Mexico or South Korea. And precisely because the amounts are so small, African countries are easy to overlook.
Each year Africa pays out almost US$ 24 billion just to pay off the interest it owes to borrow. Debt repayments of most African countries are between 20 % -30 % of export earnings. On average, the debt repayments of sub-Saharan countries amounted to 25 % of their income GDP (Gross Domestic Product). Repayment of loans far exceeds annual health spending in 26 African countries.
In the 1960s, most African countries had high hopes of catching up with the developed world. Such slogans as ”we must run while they walk” nearly capture the spirit of those heady days. However, the bright optimism of the 1960s, associated with decolonisation and rapid economic growth, has dissipated. Today, most African countries are behind the rest of the world.
The main reasons of existing debt trap are: civil wars; economic decline; fraud and corruption; political upheaval; economic and political chaos accompanying the changes of governments; very low level of foreign direct investment (FDI) - Africa managed to attract only US$ 4,7 billion in 1997. The largest recipients of FDI remain Nigeria, Egypt, Morocco, Tunisia and Angola; the prices of Africa’s major exports products still falling; inconsistent macroeconomic policies; weak governance; military spending; weak private sector etc.
The World Bank/IMF plan to help 40 nations (mainly from Africa) classified as heavily indebted poor countries was launched in 1996 amid much optimism. In fact, it recognised that the burden of debt on the world’s poorest countries is intolerable. In sub-Saharan Africa, home to most of the HIPC countries, external debt has climbed to more than two-thirds of the region’s GDP. The main aim of this plan was to reduce the level of debt repayments to sustainable levels.
The HIPC program provides substantial debt reduction (not simply rescheduling) for countries with ”unsustainable” debt level. These countries have to maintain the limits on government spending and the stiff reforms required by the IMF for three years to qualify for bilateral debt write-offs and three additional years for IMF/WB write-offs. So far, only Uganda, Burkina Fasso, Ivory Coast, and Mozambique have qualified.
The IMF/WB is blaming Africa for not utilising past foreign loans properly and still wasting the money that continues to flow into the continent. According to IMF and World Bank the fundamental objective of debt relief of any kind, should be to enable each country, with proper policies, to achieve and maintain the high growth rate necessary for sustained development and poverty reduction.
The international non-governmental organisation and some experts argue that the HIPC initiative is too slow and inadequate. But at least is giving some positive results. What is needed is a fresh, untraditional approach that would allow burdened African countries to break out of the cycle of poverty. Currently, two new initiatives are in the pipeline. Under the Cologne debt initiative proposed in June, the continent creditors pledged to reduce by some US$ 40 billion the debt of countries, which qualify under the indebted initiative.
Practically all African countries are strongly demanding that the donors should ease the debt burden of African states. For Africa, a common strategy is especially sensible because little of the continent’s debt is owed to commercial banks. According to the International Monetary Fund, 85 percent of the continent’s external public debt was owed to official and multilateral creditors by the end of the 1990s.
The approach of African politicians regarding the debt problem could be described as follows: all African countries would automatically receive some write-off of their debt; the amount to be written off should be determined by ability to-pay factors such as GDP per capita, or ratio of debt service to export earnings; cancellation of debt should range from 80 to 20 percent, depending on the need for relief; donors should then be allowed to choose how much to lend to which countries and under what negotiated conditions.
African leaders at the Special summit of the Organisation of African Unity (Libya, September 1999) mandated the current OAU chairman, Algeria’s President A. Bouteflika, and South African President Thabo Mbeki to approach creditor nations ”urgently to negotiate the total write-off of Africa’s debt”.
Taking into consideration the actual stage of the Africa’s economy it seems right that the poorest African countries should not be asked to pay more than 10 percent of their government revenues in repaying debt.
Somehow, we remember Africa as a continent of conflicts, civil wars, poverty, famine, and refugees; as a continent thousand of miles away, but the truth is that the distance between Europe and Africa is just 14 km (Strait of Gibraltar).
Prijatím rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 (1999) 10. júna 1999 sa opäť na pôde medzinárodného práva verejného vytvoril priestor pre rokovania o otázkach Kosova. Bezpečnostná rada OSN vytvorila akýsi základ právneho poriadku pre fungovanie práva a poriadku v Kosove a všeobecne sa predpokladá, že tento základ právneho poriadku vytvorený BR OSN postupne vnesie do Kosova a celej Juhoslovanskej federatívnej republiky opäť mier. Zavádzanie rezolúcie do života bolo jednak zatienené existujúcim vojenským konfliktom medzi NATO a Juhoslovanskou federatívnou republikou, hrozbou tretej svetovej vojny, zástupom osobností medzinárodnopolitického života snažiacich sa dosiahnuť riešenie, ktoré by zaistilo budúcnosť pre všetky osoby v Kosove, ako aj zastávaním častokrát kontroverzných názorov na stratégie a prostriedky používané pri vedení sporu. Obsah rezolúcie odzrkadľuje zložitosť historickej situácie a politického pozadia, za ktorých rezolúcia vznikla, čo pri aplikácii práva predstavuje skutočnú jamu levovú. Rezolúcia vytvára v oblasti medzinárodného práva verejného priestor pre vznik množstva zložitých otázok. Najdôležitejšia otázka sa dotýka problému, ako definovať súčasný status Kosova v oblasti medzinárodného práva verejného.
Pád socialistického režimu bol pre krajiny strednej a východnej Európy iba prvým krokom k trhovej ekonomike, ako ju poznáme vo vyspelých krajinách západnej Európy a Severnej Ameriky. Na želanú zmenu ekonomík týchto krajín bolo potrebné zmeniť aj pravidlá, ako napr. legislatívu upravujúcu ich fungovanie. Jednou z oblastí, v ktorých boli zmeny nutné, bola aj legislatíva v oblasti účtovníctva a audítorstva. Systém účtovníctva a súvisiaca legislatíva boli totiž v centrálne plánovaných ekonomikách úplne iné ako v spomínaných vyspelých krajinách s trhovou ekonomikou. Reformujúce sa krajiny strednej a východnej Európy museli postupne hľadať účtovné zásady, ktoré boli vhodné pre rôzne stupne transformácie ich ekonomík, z centrálne plánovaných až na ekonomiky so silným trhovým elementom. Vzorom pri tejto transformácii im boli práve účtovné postupy, zásady a pravidlá vyspelých krajín s trhovou ekonomikou.
V druhej časti článku je venovaná pozornosť účtovnej legislatíve v Slovenskej republike. Okrem stručného zhrnutia jej vývoja je účtovníctvo upravujúca legislatíva Slovenskej republiky porovnaná so Štvrtou direktívou Európskej Únie. Hoci ešte stále existujú niektoré body, v ktorých tieto dve legislatívy nie sú plne kompatibilné, väčšinou ide už iba o lingvistické rozdiely.